Knižná mapa

Kúsok som si dovolila pohrať sa s názvom diela a menom autorky. Veronika Šikulová totiž nazvala svoju zbierku krátkych textov názvom Líštičky majú rady teplo. Pričom tú líšku si požičala z Exupéryho Malého princa. 

Teda autorka neskrývane odkazuje na ikonickú filozofickú rozprávku pre dospelých, skrývajúcu hlboké myšlienky. A použije to na zbierku akejsi všehochuti, čo nemá s idealistickým svetom Malého princa vlastne nič spoločné.

Knižka sa mi čítala ťažko a dlho. A pritom popisuje úplne bežné situácie, veď kto z nás ešte nebol v živote na výlete? Či nesedel v čakárni u lekára?

Autorka rozoberá takéto banálne scénky, pričom ukazuje vlastnú kreativitu. Trebárs aj ignorovaním bodiek medzi vetami. A tak sa k nám miestami dostáva nekonečný text, bez bodiek, len s čiarkami, navodzujúc akúsi uponáhľanosť, že teda rozprávač má toho strašne veľa na srdci a potrebuje to všetko na nás vyklopiť, bez ladu a skladu, na prvú šupu, všetko, čo jej len napadne.

Inokedy sa práveže zastavuje, a keď už je reč o kvetoch, tak menuje všetky, čo poznáme aj nepoznáme, čo v tej jej imaginárnej záhrade rastú aj nerastú.

     Názov evokuje teplo, prebal skôr leto,…

Ikonické meno slávneho otca spisovateľa.

Dosť dlho som si kládla za vinu, že to jej dielo ani moc nepoznám. Že som len okrajovo postrehla, ako protežuje istého bratislavského spisovateľa s dosť naturálnym vnímaním sveta. A čítala som od nej detskú knižku To mlieko má horúčku, moc ma však nenadchla.

Tiež som si všimla, že hrá v posledných rokoch významnú funkciu v komisii FPU na hodnotenie literárnych diel a že jej diela vydáva Slovart, čo je samé o sebe zárukou akejsi umeleckej kvality.

Líštičky vydal Slovart v roku 2022, z verejných zdrojov vydanie podporilo FPU.

Mne to celkom príde ako konflikt záujmov, sedieť v komisii, ktorá má prideľovať peniaze zrovna mne, či mi uniká nejaký detail?

Práve dnes som zachytila taký dosť frustrovaný status českého básnika, že sa rozhodol prestať s vydávaním knižiek. Že už mu stačí písať len na net, lebo jeho knihy si ľudia aj tak moc nekupujú. Zrejme pán básnik nemal dotácie z fondu a z vlastných peňazí to dosť bolí, investovať a sledovať ako nefunguje návratnosť tvojej investície. No ale z verejných zdrojov, prečo nie? Aj keby mali tie knihy celý život ležať niekde v pivnici.

A ďalší taký ten detail je to dedičstvo. Narodiť sa slávnym rodičom, ktorí to majú dobre našliapnuté, je samé o sebe vlastne polovicou úspechu. Kým bežný človek sa desaťročia hľadá a tápa a stretáva sa s nedôverou a odmietaním, tak takéto dieťa predsa každý od narodenia pozná, všetci sú naň zvedaví. Ono začína kráčať rovno po vyšliapanom chodníku a kým my sa ešte len orientujeme, kam by sme mali smerovať naše prvé nesmelé kroky, tak ono už sebavedome preberá štafetu a ide si za výsledkami.

Jazyk vidieka

Nežijem v Modre, nepoznám moc Modru. Nestretávam denne ľudí, čo by hovorili dialektom, ani takých, čo by používali vulgarizmy a nadávky 24/7.
Takže na mňa je toho nárečia a dialektu přespříliš. A nadávky a sračky?

Verona nám povie vtip, že niekto sa posral a aby toho nebolo málo, tak dodá ďalší, že tomu druhému nasrali do gatí.

Ono ten vulgárny jazyk, ten sa na človeka lepí, nech už rozprávaš akýmkoľvek jazykom, ono je tam ľahké skĺznuť a skloňovať len samé shit a bazdmeg. Otázne skôr je, že načo. Posúva ma to niekam? To ozaj chcem denne vyprávať slovníkom tretej cenovej?

Teda knižka je miestami umelecká, miestami zabaví, inde však znechucuje a odradí. A bohužiaľ, ako už nie prvý krát, musím sa vyslovene prekonávať, aby som ju dočítala.

Kapitolou samou o seba je jej textík venovaný menšinám. Že si požičala práve mená mňa a môjho partnera, aby nimi nazvala prostoduchý cigánsky párik, to sa proste nedá prehliadnuť. Aj to, že, čím ďalej sme v tej knižke, tým je viacej tých vulgarizmov a hovna.

My sme s autorkou mali o tomto štýle krátku výmenu názorov, ona naturalizmus obhajuje ako niečo úprimné a autentické. A v tej knižke s prvkami sarkazmu a irónie máte pocit, že ona sa vyslovene vysmieva, práve tým fajnovým bratislavským ženičkám. Že sa teda smeje, ale nie s nami, lež proti nám.

Za mňa končím. Pred rokmi som založila tento blog na mapovanie slovenskej literárnej scény a postupom rokov som pochopila, že sa od tej džungle stále viacej vzďaľujem. A tiež som postrehla, že mnohé recenzentky sa venujú apriori prekladovej liteartúre a majú svätú pravdu. Jo Nesbo sa neurazí, ak jeho poslednú knižku nedočítam do konca. A ani ďalšieho masového vraha nenazve menom môjho aktuálneho partnera len tak z hravosti.

„Potom Manáčka povie, že náš pes nesmie šťať pod okná, lebo jej psí moč smrdí v spálni aj v kuchyni, hoci kuchyňa má okná na opačnú stranu činžiaku a naša mama jej povie, aby si umyla piču, lebo to jej smrdí chamajda, tú cíti a nie nášho psa. S Jankom a  maliarom Jozefom si na to pripijú.

Spávame v manželskej spálni, večer si rozprávame horory, hoci sme ani jedna žiadny nevideli,“ takto a podobne znie moderná rozprávka zo Slovartu.

Fotografia: autorka.