Knižná mapa

Mám veľkú novinu, ktorá značne zlimituje moje fungovanie na blogu.

Nastúpila som ako redaktorka regionálneho spravodajstva do etablovaného denníka. A tým sa akosi automaticky všetko mení a človek si musí navovo prehodnocovať, čo vlastne na ten blog môže a čo už nemá dať.

Pri fontáne s naším denníkom.

Ono nezainteresovaný čitateľ tomu možno ani nerozumie, ale noviny a blog fungujú na radikálne odlišných princípoch.

Pokým na blogu človek šíri svoje subjektívne a nezávislé názory, tak na denníku sa od novinára očakáva, že bude písať objektívne a nestranne. Teda žiadne sympatie, či antipatie novému alebo starému režimu, prípadne novému vedeniu verzus skupine zamestnancov na lopate.

Ak máte kúsok citu, tak už asi chápete ten výrazný posun.

A keďže v pozícii novinára nie som po prvý krát, už som sa kúsok informovala, aké šance má vlastne novinár, aby pretlačil aj niečo z vlastných názorov a postojov.

Riešením je oslovovať ľudí, s ktorého názormi sa stotožňujeme.

Avšak zase len nesmieme opomínať nestrannosť a nezávislosť! Teda automaticky človek vždy oslovuje aj ľudí opačného názoru.

Môže to  znieť divne a je na mieste si uvedomiť, že novinár žiadne slovné vojny nevyhráva.

Novinár vyhráva jedine v boji s klamstvom, mlčaním a kamuflážou a aj to len s vypätím všetkých síl .

Opera

Pri náhodnom brainstormingu je aj internetový vyhľadávač , či aktuálna novinka na knižnom trhu.

V samotnej opere som , čuduj sa svete, nikdy nebola.

Jediný môj kontakt s vysokým štandardom opery bol, keď Pavol Remenár spieval árie vo francúzskom inštitúte.

Teda keďže sa nemienim hrať na kapacitu v oblastiach, do ktorých sa nerozumiem, treba povedať, že netuším, či a prípadne ktorí speváci opery by mali/mohli byť zrelí na odpis.

Ako vnímavý človek však citlivo vnímam krízu, ktorou sa zmieta SND.

A čo sa týka môjho osobného profilu, študovala som manažment na Žilinskej univerzite, teda tomu chladnému typu uvažovania v štýle náklady mínus výdaje rovná sa zisk, vlastne plne rozumiem.

Na druhej strane som však zažila už aj nejedno prepúšťanie, teda to „Renátka, prosím ťa, musíme sa porozprávať, …“ je mi tiež dôverne známe.

A ak si dáte dokopy všetky neznáme, ozaj sa to nijako nedá…

Človek zbiera fakty zo všetkých strán…

Som vlastne aj vďačná prozreteľnosti, že mi za prvú závažnú tému dal prípad krízy v národnom divadle…

A osobne ma celá táto kríza hlboko zarmucuje, …aj keď ju podaktorí vnímajú ako žabomyšiu vojnu, či boj o korytá…

No a ďalšiu Annu Kareninu do toho denníka o tom určite nenapíšem.

No človek si časom ujasní všetky pozície…

Tak trochu je to ako šach, kde každá figúrka má svoj profil a svoje obmedzené možnosti.

A mojou jedinou šancou je využiť moje „obmedzené možnosti“ naplno. ..

A možno aj s vedomím toho, že kopa ďalších hráčov sa tejto konkrétnej „šachovej partie“ ani nemá šancu zúčastniť.

Foto: autorka