Začiatkom marca tohto roku sme so Zuzkou Kuglerovou a Ondrejom Kalamárom navštívili základnú školu v Tornali. Ako organizátorka som sa snažila zohnať aj fotografa, najlepšie miestneho. Ale ako to už chodí, jeden mal na pondelok prácu a druhý nemal čas. A tak prišli so Šalamúnskym rozhodnutím:poslali nám na besedu Dadku s tým, že ju vybavili fotoaparátom.
Lea Victory na vernisáži v Rimavskej Sobote.
Dadkine pôsobenie na poli literatúry mám krásne zmapované a rada jej cestu čitateľom aspoň v krátkosti načrtnem.
Dostala som na ňu tip ešte ako regionálna novinárka. Stretli sme sa u nej doma, požičala mi svoju debutovú zbierku poézie, ukázala zopár listov, ktoré si vymenila s literátmi. A porozprávala aj o svojom veľkom pláne: napísať román!
Jej básnická zbierka Rázcestie vyšla formou samovydaja. Rozdala ju medzi priateľmi a rodinou. Teda ani sa nedostala na knižný trh.
Obrat v jej kariére nastal až keď stretla motivačného trénera a mentora Hiraxa.
Jej hlavnou motiváciou bolo vypísať sa z bolesti po krachu prvého manželstva. Avšak nemala v pláne písať biografiu a už vôbec nie pod vlastným menom.
Tak sa zrodil pseudonym Lea Victory a ženský román Slzy tvojej milenky.
Na Hiraxov podnet Dadka premohla samu seba a napísala šťastný koniec, v časoch, kedy o šťastnom konci sama ešte ani nesnívala.
Knižka mala nečakaný úspech: náklad 1500 kusov sa rýchlo rozpredal a vydavateľstvo siahlo po dotlači.
A o čom sú Slzy tvojej milenky? No ako som už avizovala, o krachu manželstva. O matke, čo ostáva sama s malou dcérou. A o mužovi, ktorý si to užíva s mladšou (a krajšou?).
Autorky sa čitatelia často pýtajú, v akom pomere premiešala skutočnosť s fikciou. Ona udáva pomer 50:50.
Ešte zaujímavejšia je však otázka maďarského prekladu. Keďže Tornaľa je prevažne maďarské mestečko, možnosť maďarského prekladu sa núkala akosi samozrejme. Autorka si však na preloženie vlastného diela do maďarského jazyka netrúfa a zaplatenie profesionálnej prekladateľky by bolo (ako inak?) drahé. Keby sme mali zastúpenie maďarskej menšiny v parlamente, snáď by aj bola nejaká šanca uvažovať o nejakom fonde pre podporu menšín. Ale v súčasnej politickej situácii vidím túto možnosť ozaj bledo.
Samotnej autorke však tieto prekážky neuberajú na úsmeve. Literatúru vníma ako svoju životnú lásku, ku ktorej vedie aj svoju dcéru Leu.
Verím, že Lea Victory svoje najkrajšie riadky ešte len napíše. Záleží len na nej, akými literátmi sa do budúcna nechá inšpirovať, či aj poľahky viesť. A ako spolu s jej mentorom zapracujú na ďalšom ženskom románe.
Celá debata | RSS tejto debaty