Knižná mapa

Po včerajšej tlačovej besede krízového štábu to už bolo jasné: kultúrne podujatia sa rušia, prekladajú na neurčito. A človek ostáva len rád, že ešte nenakúpil veniec a torta na oslavu sa ani nestihla napiecť.

Swetlunkina zbierka Ne(z)vratná spoveď mala v Slavošovciach osláviť rok od svojho vydania. Krsty mala až dve, narodeniny sa proste nekonajú.

Prebal spomínanej zbierky.

A ako to už pri oslavách býva, plánovala som aj darček. No aby toho nebolo málo, tak nielen pre oslávenkyňu, ale rovno pre troch. Mala som v úmysle rozdávať fotobásne.

Čo je to tá fotobáseň? Zrejme sa s tým už čitateľ stretol na facebooku: spojenie fotografie, prípadne fotomaľby s básňou, či jej časťou. Tie citáty vám sem dám, ale obrázky si zatiaľ nechám pre seba. Veď nebezpečenstvo koronavírusu raz zrejme pominie a fotobásne sa môžu zaskvieť vo svojej plnej kráse v rukách adresátov, ktorým budú určené.

Bea Hric Swetlunka:

Stromy sa klaňajú

zatúlaným listom,

pozvali ich

k búrlivému tangu,

ako na hojdačke

sa vlním

v melanchólii.

Čakám,

kým ten bál zošedivie.

—————————————————————————————

„Les bez zájazdov,

 nekupuje, nepredáva.

 Nestanoví cenu.

Pre všetkých

  je oázou v svete bez dychu.“

(Bea Hric Swetlunka: Keď kráčam lesom)

—————————————————————————————–

„Som ako prameň,voľne si tečiem

medzi dlaňami hľadám najlepší prietok

oživujem tvrdosť kameňov.

Viem sa prelievať ponad mŕtve steny

a prebudiť v nich život keď mrzne,

zmeniť sa na krb, prehriať roztrasené základy

aby sa nezmenili na piesok.“

(Bea Hric Swetlunka: Nie som drevená )

Paradox je aj v tom, že tieto fotobásne vznikli na výstavu, ktorá sa tiež zrušila.

Bolo to ešte vlani, plánovala som vystavovať fotomaľby Stefana Zieglera. Expozícia mala mať názov Kúzlenie s prírodou. A tak som hľadala v Swetlunkinej tvorbe časti, ktoré najviac zrkadlia jej lásku k prírode.

Plánovanie podujatia malo zaujímavý priebeh. Mali sme sympatizantku, ktorá sľúbila, že rada a ochotne pomôže. Pobehala nemenované mesto z východného Slovenska. Zistila, kde všade sa to nedá, lebo čakacia doba je jeden rok. Až prišla s výsledkom, že priestory máme, aj čas. A aj sama pomôže s dopravením obrazov priamo na miesto.

Zdalo sa, že je všetko vybavené, že treba dotiahnuť už len niektoré nuansy. A práve počas dolaďovania detailov to celé stroskotalo. Riaditeľka priestoru nám oznámila, že jej zamestnankyňa pochybila a priestory sľúbila dvojmo. Teda naša výstava sa ruší. Časom som pochopila, že organizovanie výstav má oveľa väčšie úskalia, než naplánovanie besedy s čitateľmi. Priestory musia mať špecifiká, ktoré si obrazy vyžadujú. A aj samotná inštalácia trvá podstatne viac, než trvá rozloženie pár kníh na stole.

A keďže život je krátky a čas vzácny, plánovanie výstav a multižánrových podujatí som prenechala na kompetencie tých, ktorí v tom vedia chodiť. Snáď lepšie a efektívnejšie.

A záver? Každý organizátor sa stretáva počas svojej dráhy aj s podujatiami, ktoré nevyjdu podľa jeho predstáv. Prípadne sa ani neuskutočnia. Podstatné je vziať si z nich ponaučenie a do budúcna plánovať akcie, ktoré sa osvedčili, ktoré majú potenciál. Pamätať cesty, ktoré fungujú a vyvarovať sa tých, ktorými to proste nejde.