Knižná mapa

Nová vláda nastúpila v turbulentných časoch, akoby do vlaku v plnej rýchlosti. Niet času vacilovať, ani robiť chyby. Počet obetí koronavírusu aj na Slovensku rastie. A rastie tiež napätie v uzamknutých domácnostiach.

Vtip je v tom, že počas celej volebnej kampane naši noví lídri ani netušili, do čoho idú. A zrazu sa Matovič musel zmeniť z neotesaného hejtera na zodpovedného priemiéra. Sulíkove liberálne názory ešte vlani boli vlastne aj v pohode, no teraz nás jeho uvoľnený prístup až desí. Remišovej ľudomilstvo pripadá zase málo účinné v kritických časoch. Akurát Boris Kollár prekvapil politickou korektnosťou, akú od otca 14 detí od tuším 6 mám ani nik, alebo len málokto očakával.

Nechcela by som teraz stáť dennodenne na tlačovkách a oznamovať verejnosti stále rastúci počet nakazených a zosnulých. Ba dokonca im predkladať predpovede o konečnom počte obetí v sume 500 až 5000 ľudí. Zrejme by som na to určila iného človeka, či rovno hovorcu. Veď v časoch pred naším letopočtom nositeľov zlých správ posielali na smrť! Ešteže nie sme až takí barbari.

No oceňujem testovanie v rómskych osadách. Prvé výsledky z Jarovníc ešte dávali nádej slniečkárom a mohli nazvať zásahy prehnanými, ale výsledky v Žehre už jednoznačne preukázali, že daný postup bol správny. Objavili sme ohnisko nákazy a možno ich objavíme aj nepomerne viac.

Ja som za asistenciu polície a armády bola od samého začiatku. Veď kedy inokedy, ak nie teraz by mali policajti preukazovať, že nám dokážu „pomáhať a chrániť“ a armáda, že dokáže ochrániť naše zdravie a životy?

A domáce násilie? O tom nám zrejme nebude prednášať samotný Matovič na tlačovke. To sa plýži pomaly a nebadane. Pozatvárali nám prevádzky, deťom prerušili školy. A zrazu sa rodinka, ktorá sa bežne vídala len pár hodín denne, potkýna o seba 24 hodín, NONSTOP. Všetky nezhody a krízy, ktoré sme doteraz možno aj prehliadali, nám zrazu bijú do čí. Kričíme po sebe, demonštratívne sa opúšťame a zase schádzame….lebo „psychika je sviňa“.

Možno tomu nečitateľ nerozumie, ale v knihách nájdete odpovede na rôzne otázky bežného ľudského života. A básne tomu tiež nie sú výnimkou. Laik by si mohol namýšľať, že báseň je len zlátanina krásnych slov spojená za účelom dostať ženu z nôh, či rovno do postele. To však ešte nie je poézia. Len zneužitie verša na zištné účely. Kvalitná báseň ovláda formu aj obsah, má rozsah aj hĺbku. Je reflexiou autora na dianie okolo seba. A dobré básne nie sú iba o láske. Ba čo viac, v dobrých básňach je láska len jednou z mnohých komponentov.

Majstrov poézie nie je na Slovensku veľa. A poznať ich osobne sa tiež nie každému prišťastí. O to vzácnejšia je pre mňa zbierka: Zuzana Kuglerová: Zakázaná záhrada. S autogramom od autorky, ktorý mi podpísala na seminári o poézii na Smolenickom zámku.

Nemám priveľa peňazí na kúpu kníh. Väčšinou sa snažím využívať ponuky knižnice a potešia aj knižné dary. No táto zbierka bola celé týždne na prvom mieste v hitparáde najpredávanejších slovenských básnických zbierok. A hrozilo už vypredanie, čo zavážilo na strane kúpy z online kníhkupectva.

Nenechajte si zakázať aj čerstvý vzduch! (Foto:autor)

Moju recenziu na zbierku nájdete na mojej facebookovej stránke Burza kníh. Stránka má už vyše 500 sledovateľov, čo je na fb pomery celkom povzbudzujúce. Poukazuje na fakt, že aj v čase elektronizácie máme o papierové formy kníh stále záujem.

Ani po prečítaní celej zbierky som tak celkom nerozumela samotnému názvu: prečo práve Zakázaná záhrada? Osvetlila mi to až samotná autorka. Názov odzrkadľuje pohľad ženy uzamknutej v ničivom manželstve. Po boku s manželom, ktorý navonok vystupuje dokonale, no v domácnosti sa mení na tyrana so samými príkazmi a zákazmi. A zakázaná záhrada predstavuje celý ten šíri svet, od ktorého je týraná manželka izolovaná a márne po ňom túži. Za kľúčovú báseň označila Šťastné fotografie (Pätnásť rokov v záchodovej mise). Mne sa v tej básni najviac ľúbi záver, kde tá obeť končí svoju rolu a uzatvára:

Zatváram album,

Zatváram dvere,

Vstávam,odchádzam.

(Ak som niekedy zažila peklo, tak som ho zažila v cirkvi).

Táto knižka je však omnoho širšia a rozmanitejšia. Zachytáva celý život, od kolísky do hrobu, od pondelka po nedeľu. Pre mňa sú najsilnejšie básne v poslednej stati, kde sa autorka otvára svetu a rekapituluje:

„ Už nechcem písať básne o mŕtvych láskach.

Sú príliš slabá náplasť

Na rany.“

Pretože, ako názorne ukazuje o pár riadkov vyššie v tej iste básni Moldavskí básnici:

„Tretí mi rozprával o rokoch

Prežitých v gulagu

Za zopár protikomunistických básní.

Keď som ho počúvala,

Hanbila som sa za to,

Že som napísala len tri zbierky o láske.“

Vzácnosťou našich súčasníkov je aj fakt, že ich môžete stretnúť na sociálnych sieťach. A po skončení karantény aj naživo. Porozprávať sa o básňach, no nielen o nich.

Osobne sa téme domáceho násilia venujem od nepamäti. Objavila som množstvo feministickej literatúry venovanej práve tejto téme.

A môj názor je, že feministky by sme mali byť my ženy všetky. Pokým bude páchané násilie na ženách a pokým mu nebudeme vedieť dostatočne čeliť a eliminovať ho zo života.

Naša ochrana týraných žien je len v plienkach. Máme síce linky dôvery a krízové centrá, ale celý systém je chybný.

O násilie sa polícia nezaujíma, kým ju nenahlási a nepodloží dôkazmi samotná obeť. A obeti radíme: zbaľ seba aj deti do jedinej tašky a ujdi do krízového centra. Tam jej tyran bude denne vyvolávať, vyplávať, sľubovať modré z neba, až sa zase len vráti a bude trpieť ďalej, bez toho aby sa niečo podstatné zmenilo.

Spoločnosť by si mala v prvom rade prestať zakrývať oči pred násilím. Mali by sme v trestnom konaní riešiť hlavne páchateľa a nie okrádať matky s deťmi o ich domov a celý život.