Pomalá, ospalá doba praje konzumu kultúry. Je fajn nikam sa nenáhliť, len si pustiť dobrý film, či zabudnúť sa pri dobrej knihe. No človek potrebuje permanentný prísun čerstvého materiálu.
Dlžím poďakovanie. Nadácii Orange za populárno-náučnú literatúru aj DVD film a priateľke Martine za tri zbierky poviedok od súčasníčky Jany Beňovej.
Načala som film duše za sklem- dokument o autistických deťoch a mládeži.
Pozitívom je, že ho vytvárala samotná autistická mládež. Námet aj scenár je fajn. Spoznávame príbehy dvoch dievčat. Mladšia je menej funkčná, adoptovaná. Väčšia blondína je vysoko funkčná autistka. Na prvý pohľad bežné dievča, len chodí do školy s asistentkou a má svoje imaginárne dvojča.
Poslaním filmu má byť vyššia tolerancia a pochopenie zo strany zdravej populácie.
Čisto subjektívne mi tých 27 minút dokumentu príde málo. A vediac, že každý prípad je iný, by bolo fajn vidieť toho oveľa viac. Škoda, že sa obmedzili na nevyhnutné minimum. Na druhej strane si však viem predstaviť, aké ťažké je dostať ľudí pred kameru. A hlavne ak majú rozprávať o vlastných v spoločnosti nechápaných poruchách, či o svojom dieťati s takouto poruchou autistického spektra PAS.
Z ďalšej komunikácie ľudí s PAS ma zaujal jeden zaujímavý komentár. Vraj je lepšie byť menej funkčným, človek si aspoň neuvedomuje vlastnú odlišnosť.
Vlastne aj Biblia píše: Blahoslavení chudobní duchom, im patrí kráľovstvo nebeské.
No navzdory týmto názorom si myslím pravý opak. Buďme radi, ak sa dokážeme plne vnímať, definovať, opísať svoje pocity a vnímanie sveta. Lebo odlišné nemusí byť nevyhnutne zlé ani horšie, než šedivý priemer. To len väčšina má problém s prijatím inakosti, odlišnosti, vlastne akéhokoľvek odklonu od normálu.
Foto:autor
Celá debata | RSS tejto debaty