Knižná mapa

Miestami má bloger plnú hlavu dojmov a tak je nútený nechať témam aj čitateľom čas na zrenie a trávenie. Nech neskončí, ako premotivovaná gazdiná s tromi druhmi polievok na obed.

Pokračujme v už dávno načatej (lež nikdy nekončiacej) psycho téme.

Pár slov  o tom, aké je uvedomovať si vlastnú inakosť, trpieť sociálnou slepotou. Nerozumieť ľuďom, ktorí jedno hovoria a druhé si myslia.

Film z roku 2009 s jednoduchým názvom Adam, skrýva odpovede na tieto, aj mnohé ďalšie otázky z tejto oblasti.

Nerozumiem zaradeniu romantická komédia. Ja som sa na filme nevedela smiať. Hlavnému hrdinovi umiera otec, nájde si vážny vzťah, ale otec tej šťastnej vyvolenej čelí vážnemu obvineniu z trestného činu podvodu. A koniec story tiež nie je vysloveným happy endom.

Postava Adama nám však dáva akési vzácne vodítko, aké je stretnúť v živote Aspergera. Čo sa dá od neho čakať a na čom sa oplatí stavať.

V protiklade s tvorcami filmu sa však domnievam, že aj Adam si zaslúži lásku a nosí v sebe potenciál na dlhodobý a šťastný vzťah.

Vzácne inteligentný čudák Adam s občasnými nervovými záchvatmi mi pripomína Dostojevského Idiota. Táto desať centimetrov hrubá kniha mi bola vyslovene odporúčaná, aj keď so zjavne sarkastickým podtónom. Žiaľ, vďaka hektike posledných týždňov a mesiacov mi posledný centimeter stále uniká.

Ale už chápem, že Dostojevskij práve túto mentálnu poruchu poznal aj chápal. A kým jedni jeho hlavnému  hrdinovi vyslovene nadávajú do malomyseľných, ďalším je jeho inteligencia evidentná a stavajú sa na jeho stranu s konštatovaniami typu: Ale vy predsa nie ste žiadny idiot!

A kdesi v pozadí cítime aj obžalobu celej spoločnosti, ktorá takto hendikepovanému človekovi dáva v živote poriadne zabrať.

https://www.youtube.com/watch?v=Y3GQ7IQ1Y2s

Verím, že táto diagnóza nie je nijako obzvlášť nová. (Jedná sa druh vysoko funkčného autizmu.) Veď už v čase komunizmu nám dali na škole test so zameraním na zistenie, či vieme, čo si myslia ostatní. Chybou však bolo, že po kroku A už nenasledoval krok B a takto vyselektovaných študentov nechali jednoducho napospas ich osudu (Ako Dostojevskij svojho Idiota?).

Poslednou dobou na nete nachádzam skupiny s údajným zameraním na Aspergerov syndróm. Sklamaním ostáva, že riešia takmer výlučne deti. Vlastne mi ani vôbec nie je jasné, ako trojročné dieťa, čo ani nezačalo rozprávať, vedia jednoznačne diagnostikovať ako Aspergera a maminky si už len vymieňajú životné skúsenosti so svojimi malými „Aspíkmi“.

Za socíka sa po dvoroch hrávali deti. Teraz sú tam malí aspíci, ktorým pre ich diagnózu treba toho tolerovať 5x viac?

No nepochopím to.

Rada by som našla odborníkov, čo sa venujú dospelým. Prípadne aj samotných dospelých, ktorí si uvedomujú vlastnú inakosť. A ako aj Adam z filmu, učia sa každodenne sociálnym zručnostiam, aké ich rovesníci nasávali s materinským mliekom. Pretože v súlade s knihou z filmu „Děláme, že jsme normální“.