Knižná mapa

Poznáte to? Keď pozeráte jeden film za druhým a nič vás neosloví? Akoby sa všetko strácalo v mase konzumu a klišé. Až zrazu Bummm! Film o Hitlerovi je úchvatný!

„The only thing necessery for the triumph of evil is for good men to do nothing.“

Edmund Burke 1729-97

Hitler, the rise of Evil 2003

Robert Carlyle zažiaril v dvojdielnom historickom filme v úlohe Adolfa Hitlera.

Zaujal však hlavne film ako celok, zámer ukázať život Hitlera v plnej šírke a vnímať jeho osobnosť v kontexte vývoja.

Snímka patrí k novodobým typom, kde zábery rozprávajú samé za seba. Stačí pozerať obrazy a vpíjame dojmy z každého záberu.

Od Adolfa dieťaťa, cez chlapca s láskou k výtvarnému umeniu. Podpora najbližšej rodiny je v ostrom kontraste s bezcitným odmietnutím zo strany umeleckej obce. Adolf na ulici, bez práce, s vzrastajúcou nenávisťou k bohatým  Židom.

Adolf vojačik, ktorý sa zľakne každého výstrelu, ale akýmsi zázrakom predsa len prežíva z jednej misie na druhú a po skončení prvej svetovej vojny ho tá kapitulácia otrasie. Túži po vojne. Túži po likvidácii „vnútorného nepriateľa“-Židov.

Z návštevy politických stretnutí vyvstáva jeho túžba vyjadrenia vlastných politických názorov. On nielenže nesúhlasí! On začína vášnivo rečniť. Adolf strháva na svoju stranu stále väčší počet straníkov.

Ani väznenie za politické názory nezlomí jeho neskrotnú vášeň. Vo väzení napíše svoj manifest – Mein Kampf (Môj boj).

Jeho popularita rastie. Popularita NSDA neustále stúpa. V parlamente sa bez nich nedá zaobísť. Starnúci prezident márne z roka na rok vzdoruje. Jedného dňa je pritlačený k múru a donútený vyhlásiť Adolfa Hitlera za kancelára.

Boj o moc je Adolfovou vášňou aj záľubou.

Z niekdajšej slabosti čerpá terajšiu silu. Vo vzťahu k ženám je rovnako panovačný. Drží ich v zlatej klietke, až prichádzajú o rozum.

Jediného relevantného protivníka má v novinárovi Fritzovi. Ale môže „bezvýznamný pisálek“ sám o sebe vzdorovať rastúcej moci monštra?

Je vyhodený, zastrašovaný, deportovaný. Umiera však neochvejne presvedčený o správnosti svojho nerovného boja.

Ale kde sa v celom tom šialenstve stratil ľudský rozum? Kde skončili city a dobro? To sú dobrí ľudia vážne natoľko slabí a zbabelí, že neurobia nič na vlastnú záchranu?

No práve naopak. Adolfova sila si podmaňuje ľudí v stále väčšom merítku. Všetci hajlujú, podriaďujú sa.

Mimoriadne pôsobivá je scéna, ako Adolf rozkazuje v strane. Ako dôležito pobehuje pomedzi mužmi o hlavu vyššími a prakticky ich ani nepustí k slovu. Na tejto scéne som sa pousmiala. Presne takto drzo a panovačne občas jednám so svojou partiou chlapov. Malá a panovačná…..

Ale vo mne nie je tá jeho diabolská nenávisť. Nenávisť, ako dokázal naočkovať takmer celý svoj ľud.

Teda identifikujem sa skôr s postavou novinára. Nerovného bojovníka, ktorý robí všetko pre to, aby ľudom otvoril oči. Aby ich včas varoval pred zrodom monštra. Avšak ľudstvo, podobne ako za čias Adolfa Hitlera, je naďalej slepé voči tendenciám a problémom, čo sa navôkol dejú, rovnako nepočúva varovné signály a mlčí- ako tie povestné tri opičky.

A novinár? Dobrý novinár má v prvom rade odvahu- ísť aj tam, odkiaľ ľudia unikajú. Odvahu odkrývať, odhaľovať, pomenovať pravými slovami. Odvahu poukazovať na chyby a nedostatky, na zlyhania systému.

Dobrý novinár vyvíja až nadľudské úsilie.

Viete čomu najviac nerozumiem? Zavraždenie Jána Kuciaka vyvolalo celú vlnu protestov a nasadilo Matoviča do vlády. Ale čo novinári? Tí sú u nás rovnako opľúvaní a nenávidení, tí sú naďalej len „protislovenské prostitútky“ a „manipulátori verejnej mienky“.

Ani nechápem, prečo tú prácu navzdory všetkému s rovnakým oduševnením naďalej robia/robíme.