Milý čitateľ,
občas sa to zrejme stáva, že udalosti všedných dní človeka proste zvalcujú.
Raz je toľko práce, že človek nestíha ani čítať. Len hltá filmy jeden za druhým.
Inokedy by aj čítal, len už nemá dosť síl to aj dávať vnútorne aj vizuálne dokopy a knihy ostávajú bez komentára.
Za celý február som sa na blogu neozvala, dokonca som aj zabudla prihlasovacie heslo. Hotový zázrak, že už mám nové. Snáď si ho zapamätám. Aktuálne veľa bojujem hlavne sama so sebou, s pamäťou, vnútornou silou.
Prečítala som však dve kultové diela: Americkú tragédiu a Denník Anny Frankovej. Dojmy mám, snáď sa o ne budem schopná s vami v dohľadnej dobe aj podeliť.
Ono tieto útlmy a vyhorenia možno tiež patria ku životu. Zrazu aj krásne veci strácajú lesk, silu, živosť. Strácame motiváciu ak necítime, či nie sme schopní precítiť spolupatričnosť a zmysel.
Dúfam, že tá stará Renča plná života a chuti podeliť sa so svojimi dojmami ešte kdesi pod škrupinou žije a snáď sa jej opäť podarí prelomiť túto ťarchu mlčania.
Vďaka. A áno, žijeme v iných časoch, chce to... ...
Pekné. Píš vtedy, keď budeš chcieť. To, čo... ...
Celá debata | RSS tejto debaty