Knižná mapa

Teší ma čítanosť a diskutovanosť článkov. Ono je to obdobné ako aj v reálnom živote. Nemusíme mať na všetko rovnaký názor a vidieť svet z rovnakého uhla pohľadu. To podstatné je, aby sme dokázali vzájomne komunikovať, aby sme boli schopní nielen opísať, ale aj obhájiť vlastné tvrdenia a nekomunikovať na nejakej škôlkarskej úrovni ľúbi/neľúbi, páči/nepáči.

Teda skončili sme niekde pri menšinovom školstve a spomínaní Prvého slovenského štátu.

Je dobré spomínať si na históriu, no ešte lepšie by sa bolo z nej poučiť a neopakovať tie isté chyby kol do kola až do skonania sveta.

Zaujímavý blog od iného autora vylíčil Jozefa Tisa a prenasledovanie Židov v živých farbách. Židom sa odopierali základné ľudské práva a upieralo sa im aj právo na vzdelanie v snahe o ich „sociálnu smrť“. Po následnej deportácii ľudia horlivo rúcali židovské synagógy a likvidovali židovské cintoríny, aby po tomto nimi tak nenávidenom ľude neostalo na Slovensku ani pamiatky.

Ako sa darí nášmu menšinovému školstvu? No pre neandertálcov, čo horko-ťažko preliezajú aj základnou školou je ten stav kvázi ideálny.

Ak by však mal nebodaj menšinový človek túžbu po vyššom vzdelaní a dokonca aj v rodnej reči, tak mu moc na výber nedávajú. Bude to buď pedagógia, alebo odchod z vlasti.

Ešte by bolo na mieste si asi uvedomiť, že my sme si toto miesto narodenia nevybrali. Žijeme na mieste, kde žili naši rodičia, starí rodičia, prastarí rodičia…..

Nechápem a nemôžem súhlasiť  s politikou štátu, ktorý zámerne podporuje stagnáciu, asimiláciu a odliv mozgov.

Naši maďarsky hovoriaci farári sa vzdelávali v Maďarsku.

Naši maďarsky hovoriaci umelci a historici umenia sa vzdelávajú v Maďarsku.

Avšak aký a či vôbec nejaký dôvod im dáva táto krajina, aby sa po ukončení vzdelania vrátili do svojej rodnej dediny, do svojho rodného domu?

Táto krajina si však necháva našich starých a chorých. A tiež hroby našich predkov, až kým ich raz definitívne nezrovnajú so zemou, ….aby raz zabudli aj na to, že sme tu kedysi žili.

Sľúbila som čitateľovi príbeh a cestu jednej takejto „Maďaročky“.

Navzdory všetkému aj naša menšina má svoju inteligenciu. Možno to mnohým príde nespravodlivé, prečo som si spomedzi všetkých vybrala práve ju, avšak táto slečna má ku mne z akýchsi rôznych dôvodov najbližšie.

Pochádza z rovnakej, malej a bezvýznamnej pohraničnej dedinky, ktorú kartografi ani nezaznamenávajú na mapu SR. Jej starí rodičia a moji rodičia žili dlhé roky na rovnakej ulici, v tesnom susedstve.

Ondrejcsák Eszter sa narodila v roku 1985 ako jedna z dvoch dievčat-dvojičiek.

Eszter má sluchové postihnutie, ktoré však nie je úplné. Pomohol by jej strojček na uši, avšak ona preferuje odčítavanie z pier a sama rozpráva.

Vyštudovala dejiny literatúry v Budapešti. Našla si na mňa čas, aby mi čítala z pier a venovala mi aj diela, na ktorých tvorbe aktívne spolupracovala.

-*-*-*-*-*-*-*-*-*

Irodalmi szemle (éber, nyitott, eleven) Keleti mesék

Feeling bájneho východu…

Literárna revue (bdelá, otvorená, živá) Východné rozprávky, vydáva Spoločenstvo Madách v Bratislave. Túto revue si môžete kúpiť v kníhkupectvách od Veľkých Kapušian cez Tornaľu až po Dunajskú Stredu.

Obdobný mesačník vydávaný v slovenskom jazyku som zatiaľ nezachytila. Zo slovenskej Literárnej revue si spomínam akurát na veľké ročné hodnotenie/kritizovanie autorov. To už viacej čítam Literárny týždenník, ktorý vychádza (Na Slovensku je to tak) v dvojtýždennom časovom intervale. LT je stavaný skôr formou tradičných novín, systémom z každého rožka troška. Troška recenzií, trocha zamyslenia, trocha humoru… A aby som bola spravodlivá, pre LT patrí moja vďaka, keďže medzi recenziami uverejnili aj moju recenziu. Konkrétne na básnickú zbierku Stanislav Háber: Stále bežím domov.

Možno za to vďačíme maďarskej precíznosti, ale tento ich výtlačok revue pôsobí jednoliato. Z hľadiska výtvarnej stránky dali príležitosť jedinej autorke, študentke Všvu v Bratislave, Romane Kovárovej, aby prezentovala formou malieb aj skíc svoje dojmy z ciest po Grécku a Izraeli.

Konkrétne Ondrejcsák Eszter sa zapojila do projektu okolo perzského prozaika: Sádeq Hedáyat. V revue nájdete od Hedáyata ukážku z tvorby a tiež vyčerpávajúci doslov, na ktorom pracovali Kosztrabszky Réka spoločne s Ondrejcsák Eszter pod vedením lektora Dr. Sárközi Miklós, ktorý je zároveň aj prekladateľom daných ukážok.

Sádeqa Hedáyata nám predstavujú ako najväčšiu osobnosť novodobej perzskej prózy. Narodil sa 17.2. 1903 v Teheráne v rodine vysoko postaveného úradníka. Študoval diela európskych velikánov ako Kafka, Dostojevskij, či Poe. Ovplyvnila ho Rilkeho zaujatosť smrťou.

Hédayatove dielo po jeho rozchode s radikálnou inteligenciou začali nazývať „čiernou literatúrou“. Osamelosť ho doviedla do depresií a k následnej samovražde spáchanej v roku 1951.

Tento prozaik venoval mimoriadnu pozornosť sociálnym a etickým otázkam. Písal o zmenách, dôvere a pravde. Zvláštnu pozornosť venoval postaveniu žien v patriarchálnej spoločnosti. Autor používal prvky psychologické, kriticko realistické a v niektorých dielach aj iróniu, či satiru.

Ako ukážku nám predstavujú dve kratšie prozaické diela, ktoré zaraďujú medzi novely.

Örvény (Vír) a Karom, slovko, ktoré bez znalosti pôvodného perzského názvu dáva prekladateľa do dosť zložitej situácie. Karom je jednak pazúr, jednak však aj skloňovanie podstatného mena kar-ruka, teda mohla by to byť aj Moja ruka. Obe významy by ako názvy aj celkom sedeli.

A skutočne, autori doslovu poukázali na kľúčové body, aké nájdeme aj v ukážkach: temntota, momenty smrti, depresií, samovraždu, či vraždu.

Vo Víre autor podáva silu vášnivej lásky, ktorá pripomína tragickú lásku Othella a Desdemony. Samovražda najlepšieho priateľa vyvolá žiarlivostnú krízu s tragickými následkami.

Karom je mentálne na rovnakej vlne. Hlavnými postavami sú starší chlapec a mladšie dievča- utláčané, macochou týrané siroty. Despotický otec však svoje zlo daroval do vienka synovi. Ako ďaleko padá jablko od stromu a sú aj sklony k vražde dedičné?

Mňa obe tieto novely, ktoré by som zrejme videla vzhľadom na ich krátkosť skôr ako poviedky, oslovili, strhli vo víre vášní, aké dokázal tento perzský autor celkom presvedčivo rozpútať a opísať.

To tá korešpondencia medzi vlastnými depresiami a utrpením jednotlivých postáv, tá sa proste nedá falšovať. Tie pocity buď autor dokáže precítiť a presvedčivo podať, alebo by sa v opačnom prípade do tak temných tém ani nemal púšťať.

Eszter ďakujem za záživné čítanie, čitateľom za pozornosť a všetkým želám príjemné ukončenie týždňa, snáď nás počasie nesklame a ostane krásne až do víkendu.