Knižná mapa

„Nemôžeš dvakrát vstúpiť do tej istej rieky. Pretože ak do nej vstúpiš druhýkrát, zmenila sa už rieka a zmenil si sa aj ty.“

Pred cca 16-timi rokmi

Som mladá mamička na materskej dovolenke. Ešte nepíšem do novín a nemám ani blog. Celý môj svet sa točí okolo malého batoľaťa a starostlivosti o domácnosť.

Rožňava je biskupské mesto, pápežom je Ján Pavol II. Po jeho ceste na Slovensku nevynechá ani naše skromné banícke mesto.

V tom čase ešte bezpečnostné zložky nevidia v každom jedom účastníkovi potenciálneho teroristu, či dokonca nádejného vraha. A nezúri ani Covid.

Teda NáVšTEVA prebieha bez registrácie, bez prehľadávania tašiek, bez dronov a iných absurdít. Ľudí je hodne, ale iste nie desaťtisíce.

Sedíme na zelenej lúke, pápeža vidíme aj počujeme.

Dojíma nás jeho láska k deťom. Batoľa je pokojné v náručí svojho otca, vetrík mu rozvieva kúštik dlhšie vlasy.

Pri cestičke sú stánky so suvenírmi.

Na pamiatku sa na mieste, kde stálo pódium s pápežom, postaví pamätník.

Je to okrúhly betóný stôl, obkolosenený oblúkovitými lavicami a oblúkovitými stenami. Milé miestečko sa neskôr stáva posedením pre rôzne skupinky, čo si behávajú kupovať alkohol na neďalekú Nonstop benzínku.

Bratislava-súčasnosť

Všetko je inak. Pápežom zvolili argentínskeho jezuitu, ktorý si zvolil meno František.

Na Rybnom námestí sa má podľa programu stretnúť s predstaviteľmi židovskej obce. Pozvaní vyslovene nie sme, ale za kordónmi sa postupne zhlukuje asi 500 ľudí. Policajti obmedzujú dopravu, uzatvárajú cesty, aj Most SNP.

Nad hlavami nám lieta vrtuľník a ostrostrelec mieri zo strechy.

Biele autobusy a čierne autá sa postavia pred kordóny, čím zahatia väčšinu výhľadu.

Neboli sme odstrčení???

Spomedzi autobusov, z čierneho auta zakýva z bieleho rukáva ruka Svätého otca. Jasot davu víta aj tento slabý záblesk pápeža. Stretávka je niekde za rohom. Nič nevidíme, ani nepočujeme. Dokonca aj fotografov s nápismi Press na krku nechávajú bezradne stáť na Rybnom námestí.

Košice- návšteva Luníka IX.

Pápež vyjadril záujem stretnúť najbiednejších z biednych. Údajne „ v cirkvi sa nikto nemá cítiť odstrčený“ – nakoľko odstrčení sme boli na tom Rybnom námestí – to si zrejme netreba všímať.

Pápež prináša idealistické vízie o inklúzii a hovorí o údajne diskriminácii Rómov.

O tejto údajnej diskriminácii počúvame už celé roky. Rómovia ich majú plné ústa. Ak Róm nerobí, tak je „diskriminovaný“  a treba biť na poplach a investovať miliardy z eurofondov. Ak je nezamestnaný človek nebodaj bielej farby pleti, tak je jednoducho „nechopný, či asociál.“

Poznám z videnia aj osobne nejedného bezdomovca. Vyspávajú na lavičkách, či predávajú Nota Bene. Ale, čuduj sa svete, drvivá väčšina týchto najbiednejších z biednych sú bieli ľudia.

A nezabúdajme na Olášskych Rómov ovešaných kilami zlata denne, ktorí žijú v luxuse, o akom sa bielemu človekovi ani len nesníva.

Rómovia, ak už pracujú, majú ohromnú fyzickú odolnosť. A práve preto sú vlastne vahľadávaní v stavebných, či výkopových prácach.

Na Račianskom Mýte sa stavali nástupištia na električky a okrem čisto Rómskeho tímu cestárov ste tam vlastne iných robotníkov ani nevideli.

Teda tá masívna pozitívna diskriminácia Rómov už ide proti zdravému rozumu.

Už ani nezohľadnňujúc populačnú krivku. Ak bežná Rómka veselo porodí 4-7-12 detí a biele ženy zastávajú niekde pri 0-1-maximálne 3 a už len ozaj výnimočne 4, tak si každý súdny človek môže vyrátať, ako bude vyzerať zloženie obyvateľstva o zhruba sto rokov.

Biely človek bude prežívať a dožívať v rezerváciách a čeliť vyslovene vymieraniu.

Bola Šaštínska púť vyvrcholením pápežovej pastoračnej cesty?

Ohľadom rehabilitácie Bezáka a ponaučení rozdávaných pre samotných vysokopostavených cirkevných hodnostárov zrejme áno.

VIP hostia, či Zťp mali to šťastie, že boli v najbližších sektoroch a teda mali výhľad a dojmy, ako my, bežní smrteľníci voľakedy v Rožňave.

Ale čo bežný smrteľník teraz?

Bratislavčania, čo hrali na istotu, vstávali o tretej, či druhej hodine ráno.

My s mužom, dávno po 40-ke, sme si nastavili budíček na 4:00

Osobný vlak do Kútov udivoval zastaralosťou. Hrdzu pod oknami krásne dopĺňali sprievodkynine slová: „Tieto vlaky už vyhrabávajú aj zo šrotu!“

Za Zohorom sme strhli elektrické vedenie.

Elektrický rušeň skončil s rozbitým čelným sklom.

Za jeden a pol hodiny akurát došiel tím elektrikárov a pustil sa do práce.

Sprievodkyňa nabádala k trpezlivosti. Údajne nikomu neodporúča výstup na koľajisko. Mohli by sme si dolámať nohy.

No napokon sa väčšina pešo púšťa do Zohoru a háda s výpravcami.

Pomocný rušeň síce došiel, ale cez elektrikárov neprejde, nemá šancu.

Žsr napochytre preklasifikuje IC aj EC vlaky na osobné.

Do Šaštína sa dostávame okolo desiatej. Brány sa zatvárali o 8:00! Tak môžeme byť vlastne vďační, že nás púšťajú cez vstupné kontroly.

Celebrity nesedia na igelitke v poslednom sektore

Čitateľka, čo ma onoho času bombardovala komentármi, chcela, aby som si do Šaštína vzala masívny gotický šperk s veľkými kovovými ostňami.

Vraj ak chcem byť za hviezdu, tak si ho dám.

A ďalšia sa ešte pridala, že vraj „bude sranda“.

Vojaci pri vstupe habali konzervy, plechovky, zaváraniny, fľaše- všetko, čo by sa dalo použiť ako potenciálna zbraň.

Pri pomyslení, že by takto ledabolo hádzali do trávy aj môj vzácny, ale nebezpečný, gotický šperk, som bola rada, že som sa na tento ich zvrátený nápad nenechala nalákať.

Ušiel sa nám posledný sektor C42. Za nami bol už len obšírny sektor OTP.

Pápeža sme videli ako drobnú figúrku na miniatúrnej šachovnici. Nebyť všadeprítomných veľkoplošných obrazoviek a reproduktorov, tak ho nemáme šancu vidieť, ani počuť.

Všetku tú krásu z pódia a okolia pódia vnímame len skrz obrazovky a reproduktory.

Cca 50 000 návštevníkov pôsobí, ako ľudské more.

Vraj čakali státisíce! Ale už aj pri počte 50 000 kolabovala doprava prakticky z každého smeru!!!

Kristovo telo núkali z chodníčkov pomedzi košiarmi.

Ja som dostala oblátku od rádovej sestry.

Ešte dlho po odchode pápeža nás držia v uzatvorenom sektore, ako ovečky v košiari. Unikáme skrz záchody a potom rovno po zelenej lúke.

Novučičká asfaltka pri rozpúšťaní ľudského mora pôsobí ako dravá ľudská rieka. Ak by niekto padol, snáď by ho neudupali. Policajtov aj dobrovoľníkov je na mraky, no už tá samotná hrozba davu pôsobí desivo.

Zo Šaštína sme okrem asfaltky a skoseného, traktormi rozbrázdeného poľa videli len siluetu katedrály v diali. A masy ľudí okolo stanice.

Niektorí v krojoch, niektorí s vlajkami, mladí aj starí.

O ďalších 16 rokov

Neviem, či sa ešte dožijem.

Neviem, kto vtedy bude pápež a či ešte stále bude zúriť Covid.

Jedno však viem určite, celý ten kolotoč očkovanie-registrovanie-dopravný kolaps, vysedávanie na zoschnutom poli- si pekne krásne odpustím.

Ostanem v pohodlí domova so zapnutým televíznym prijímačom a uvidím aj započujem viacej, než blúdiac kade tade, z Bratislavy do Šaštína.

Fotografie: autorka