Niekedy celkom dávno som písala blog o uhle pohľadu. A akosi vzácne sme sa zhodli, že uhol pohľadu je sviňa. Na tú istú vec sa môžeme dívať z dvoch aj viacerých perspektív. A literárne časopisy ani v tomto nie sú výnimkou.
Ako začínajúceho autora človeka poteší každá jedna publikácia. Z tohto pohľadu v dobrom spomínam na Literárny týždenník (LT), kde mi vyšla recenzia a nezazlievam ani Dotykom, že onehdy môj príspevok neuverejnili. Napísali mi však milý odkaz, ako mám písať a neprestávať.
Z hľadiska čitateľa môže byť človek o čosi kritickejší. Publikovať by ma v ideálnom prípade mohli všetci, kupovať by však človek chcel len to najlepšie, najaktuálnejšie. To, čo mu reálne dáva zmysel si zakúpiť.
Ja som už na tomto blogu napísala pár kritických slov na margo LT aj Dotykov. Možno ste ich však prehliadli, alebo minimálne si nespájate tie súvislosti až tak dokopy. Teda v skratke:
LT aj Dotyky vydáva Spolok slovenských spisovateľov (SSS)
LT sa borí s ustavičnými finančnými ťažkosťami. Už prešiel z týždenníka na dvojtýždenník a pravidelne nabáda čitateľov na zbierku o záchranu, ale zarábať si reklamou sa mu akosi nedarí. Človek má pri LT dojem, že zaspalo dobu. Spomína úmrtia a sťažuje sa, že nemajú väčší priestor v televízii. Akosi si pripadáte, ako na návšteve cintorína – ponuro a stratení v čase.
Recenzie prichádzajú na kadečo, čo si na pulte kníhkupectva ani nevšimnete a najkrajšou stránkou je asi tá posledná s aforizmami.
Pri Dotykoch sú tie pocity ešte rozpačitejšie. Definujú sa totiž ako časopis mladých, no aktuálne už berú kadečo. Ich hlavným respondentom sa stal päťdesiatnik, čo ohovára svojich kolegov z branže.
Aj ďalšie články sa nesú v duchu ohováračiek, väčšina článkov je bez podpisu, akoby sa aj samotní redaktori hanbili za ten brak, čo reálne čitateľovi predkladajú.
Avšak v Almanachu nájdete svojich súputnikov, rovnako začínajúcich autorov a tak trochu sa tešíte, že aspoň niekto a niekde im ten priestor dal.
Najväčšieho Faux pas sa však dopustili Dotyky s Patríciou Gábrišovou.
Poslala im receneziu na básnickú zbierku Maje Jakúbekovej Vykrivenie. Po dvoch mesiacoch čakania si to rozmyslela. Poslala Dotykom správu, že nechce zverejniť recenziu a zároveň tú recenziu poslala do Romboidu.
Recenzia vyšla de facto v rovnakom čase v dvoch rôznych, konkurečných médiách. Ono žiaden čitateľ nekúpi 2-3 magazíny, aby v nich čítal rovnaké články. Gábrišová sa za vzniknuté nedorozumenie čitateľom ospravedlňuje.
Aký je postoj Dotykov a či vôbec toto zaregistrovali, mi zostýva neznámou.
Tento magazín však sklamal aj v neaktuálnosti. Propagovať eventy po uzávierke čitateľa tiež moc nepoteší. Rád by dostal avízo včas, nie až po funuse.
Titulka oči nevybije, ale nesie posolstvo.
Konkurenčnú Knižnú revue (KR) vydáva Literárne centrum.
Každoročné hodnotenie tvorby autorov zadelené podľa žánrov býva strašiakom nejednému autorovi, ktorého literárna kritika dokáže rozniesť na kopytách. Zároveň však mám taký pocit, že čo sa do toho celkového hodnotenia nedostane, akoby ani nejestvovalo, či minimálne nebolo pre kritikov dostatočne zaujímavé.
Listovaním v KR sa vám na prvý pohľad môže zdať, že toto je už magazín príliš náročný a profesionálny. Avšak druhé a ďalšie pohľady dokážu milo prekvapiť.
V KR zistíte, že reklamu dokážu sprostredkovať, aj z nej profitovať. Že nezaspali dobu a keď si spomenú aj na práve zosnulých, robia to úžasným ospevujúcim spôsobom, nie s pachuťou cintorína.
Avíza na eventy sú aktuálne, čitateľ sa má do čoho reálne zapojiť.
Zrazu máte pocit, že dostávate aktuálne a relevantné informácie zo sveta literatúry. Dozviete sa o aktuálnej ponuke kníhkupectiev, o víťazoch posledných literárnych súťaží aj o medzinárodných literárnych konferenciách so slovenskou účastou. Redaktori sa pod svoje články s radosťou podpisujú, lebo za kvalitu sa nik nehanbí a aktuálne vydanie KR môže s hrdosťou ukázať svojim priateľom aj známym z literáreho sveta.
Môj favorit je teda jednoznačný. Možno iní majú iných, no to je už vecou ich osobných preferencií.
Fotografia: autorka
Celá debata | RSS tejto debaty