Knižná mapa

Netuším, kto vnukol Vladovi Javorskému, že by sa mal vrhnúť na písanie ženských románov. S jeho literárnou prvotinou Noah to ešte vyzeralo nádejne a na hrane, avšak s Časom čarodejníc je už úplne vedľa.

Asi prvá chyba, čo vám hneď udrie do očí, je holý fakt, že kniha s názvom Čas čarodejníc na regáloch kníhkupectiev proste už je. A rovnako ako ani filmári nenatočia ďalší film s rovnakým názvom, trebárs Titanic, tak aj táto kniha mala mať tento elementárny fakt pred sebou.

Ten ďalší Čas čarodejníc je prekladová literatúra.

„V krátkom časovom slede po románe Noah (2021) autor opäť ponúka zo svojej tvorivej dielne román určený najmä čitateľkám.“, píše malé mladé vydavateľstvo v anotácii.

A ten rýchly chvat tiež poznačil kvalitu diela.

Dajte toto do rúk hociktorému poctivému korektorovi a bude mať ešte plné ruky práce. Autorovi sa pletú mená hlavných hrdiniek a zabúda aj na členenie kapitol.

Používa slová, aké sa v bežnej domácnosti proste nepoužívajú (mulatovať, itinerár, propriety) a celý rad ustálených slovných spojení znižuje kvalitu textu.

Dni sa podobajú ako vajce vajcu, deti sa podobajú ako vajce vajcu, čosi visí vo vzduchu, či život dospeláka sa mohol rozbehnúť na plné gule – to je len krátky výpočet nekonečnej a notoricky známej palety.

Telá žien majú útroby, nemocnica má útroby, dokonca aj veľkosklad – jedno z hlavných dejísk, má iba akési domyslené útroby.

Redakcia deklaruje, že vraj tie korekcie urobila.

Volám sa Renáta, mám svoju jedinú dcéru Sandru a prišla som začať nový život ako vodička VZV.

Ona?

Volá sa Rita, má svoju jedinú dcéru Sáru a prišla začať nový život ako vodička VZV.

Akoby som kohosi v čomsi minimálne inšpirovala.

Hlavná hrdinka Rita sa predčasne stáva sirotou (aj ja) , no nachádza dvojicu milujúcich náhradných rodičov, ktorí by jej zniesli aj modré z neba. Zoženú jej nádherný zariadený podnájom, kúpia najväčší televízor a najdrahší kočík pre Sáru.

A ako sa im naša úžasná, inteligentná a mimoriadne šikovná Rita odvďačí?

Začne štrichovať s cigánkou z osady. A popri slušnej práci a v nádhernom podnájme prijíma uslintaných perverzákov, či agresívnych psychopatov, aby mala Sáre na nové topánky.

Dáva vám tento scenár zmysel? Lebo mne ozaj nie! Ak mám po ruke dvoch milujúcich nevlastných rodičov, čo mi znesú aj modré z neba, tak ma život proste nedonúti stať sa kurvou.

Táto kniha má mimoriadnu schopnosť znechucovať.

Dajte ju do rúk Rómskym aktivistkám a spýtajte sa ich, čo hovoria na tie predsudky a klišé? Že vraj v osadách cigánky rodia po 14 detí a nazývajú ich Winetou, či Sandokan?

Dajte ju do rúk vodičom VZV a spýtajte sa ich, čo hovoria na tie predstavy o práci vo veľkosklade? Ak nie sú moc zhovorčiví, tak to odbijú jedinou vetou: Tak to proste nefunguje.

V diele tiež funguje akási prevrátená logika:

Vyspi sa s desiatkami kunčaftov a žiadnu pohlavnú pliagu nechytíš, ale ak si nebodaj zalezieš do postele s niekým, koho miluješ, tak čakaj pohromu.

Rovnako aj rýchlostné preteky VZV sa v preplnenom sklade, medzi regálmi plnými fliaš zaobídu bez najmenšej nehody, ale opovážte sa vykročiť na chodník, či nebodaj prejsť po prechode na zelenú a budete bojovať o holý život.

Ja z jednej strany rozumiem, že sa autor potrebuje vyjadrovať k rómskej problematike, k prostitúcii, či k imigrácii. Ale ženský román nie je na takéto debaty najlepší priestor. Lebo ženy pri káve apriori neriešia sociálnu inklúziu marginalizovaných komunít, ani iné závažné politické témy.

Plus ak už chcel autor písať o práci na VZV, mohol to kľudne konzultovať ešte pred vydaním.

A ak chcel písať o prostitúcii, tak si s tými pasákmi a prostitútkami mal sadnúť niekam aspoň na hodinku, aby videl, akí tí ľudia vlastne sú a čo ich k tomu prinútilo (milujúca rodina asi ťažko).

A ďalšia vec, ktorá ma znechucuje:

Máme dosť negatívnych slov: striga, bosorka, ježibaba –načo treba aj čarodejnice vnímať ako niečo výsostne negatívne, čo chlapa len vyšťaví a zahodí?

„Niekto asi otca pobosoroval….Polstoročie rúbe drevo a nič sa mu nestalo. A teraz toto…Máme novú susedu, asi tá…Tá ho pobosorovala…! Čarodejnica z horúcich pekiel! Rozhorčovala sa v plnej vážnosti Milanova matka. Vždy, keď ju vidí motať sa po záhrade, príde domov vysmiaty ako slniečko na hnoji. Tu nie je niečo s kostolným riadom.“

„Nepopieral, že rád sa pokochá pohľadom na novú susedu. Tie prsia! A tie stehná!“

Najvydarenejšie z toho všetkého je olejomaľba Mirky Sujovej. Ktovie, či Mirke okrem samotného názvu diela poskytli aj niečo viac? A či vôbec tuší, že ilustrovala akési novodobé Kladivo na čarodejnice?

Fotografie: autorka