Už som vám spomínala, že neviem, kto je Goran Lenčo. A ja to ešte stále neviem. Môžem vám o ňom prezradiť len toľko, že je básnik. A podľa všetkého verný básnik. Lebo aj táto druhá jeho zbierka poézie vyšla v rovnakom vydavateľstve ako ich dvojdielo s Blankou Poliakovou Pieseň mora. Cesta za horizont vyšla v roku 2018 a Blanka tu síce nie je spoluautorka, ale v samotnom procese výroby knihy fungovala ako korektorka.
Vizuálne nás táto knižka rozmaznáva menej, ako pieseň mora.
Ilustrátor Michal Fečák prišiel na titulku a zadnú stranu s obrázkami, ktoré by pokojne obstáli aj v nejakej rozprávkovej knižke pre deti školského, či predškolského veku.
No ako korešpondujú s ťažkými básňami Gorana Lenča?
Celkovo sme v tejto poézii akosi zosmutneli. Sprevádzame ľudský život z kolísky do hrobu a aj pár krokov ďalej. Za horizontom je záhrobie a možno nás treba vystrojiť mincou, nech sa dostaneme na druhý breh.
Na krídlach fantázie aj slony vedia lietať. No smrť je brána, cez ktorú sa ťažko prechádza.
Azda ani netreba zvlášť upozorňovať, že kniha nie je určená pre deti a mládež. Je na to až príliš melancholická. Nevedno prečo. V piesni mora takejto trýznivej melanchólie niet.
A neudrel mi tam do nosa ani alkohol.
Tu je aj ten. Ako všeliek, ako niečo absolútne normálne a bežné.
Akosi sa v našej spoločnosti stalo bežným, že alkohol sa leje takmer všade. Že krčiem je viacej ako predajní potravín.
Akoby bolo bežné kupovať si kilo chleba a tri vodky pomaly na každý deň.
Nepoznal som ťa,
ale budem plakať do sto,
a ty sa zatiaľ ukry v temnote.
Chcem nevidieť na cestu
domov,
chcem zablúdiť do krčmy,
chcem piť.
Ale ešte radšej -chcem byť sám. …píše Goran v básni Osamelá bludička.
Neviem, ako on, no ja som už aj teraz osamelá a sama
Aj bez tej notoricky známej krčmy.
Pamätáte, keď na nás na začiatku udrel Covid a mali sme ťažký lockdown? Ľudia z nášho okolia vtedy začali šíriť alkoholickú výzvu.
Muži aj ženy, všetci sami pred kamerami. Naliali si zo 5 panákov a vypili na ex. Pospomínajúc zo 5 ďalších ľudí, ktorým pripíjajú na zdravie a ktorí by sa mali chopiť výzvy tiež.
A zrejme si všetci svorne fandili a gratulovali.
Len ja som bola za dementa, keď som sa ozvala, že sa mi tá výzva nepáči.
–Renáta, ty nemáš právo rozprávať o alkohole a záplava nechutných kydov. Také sa mi dostalo od človeka, ktorého som dovtedy vnímala ako milého, pozitívneho, zábavného chlapa.
S ťažkým srdcom, ale okamžite som rušila fb friendship, lebo tadiaľto cesta nevedie.
Ono ak vám nejaká látka zničí život, tak nieže nemáte právo. Vy máte priam psiu povinnosť o tom rozprávať.
Aj keď slová často nepadajú na úrodnú pôdu.
Môj bývalý najlepší priateľ sa rozpil do prvej ligy a napokon skončil v base na 8 rokov za zabitie bezdomovkyne.
Jeho večným krédom pritom bolo:
Vypijem si, čo je na tom zlé?
Prerušili sme s ním všetky styky. Po čase to už ozaj nikam neviedlo.
Ale je desivé už len to pomyslenie, že ak by on nepil, ona ešte mohla žiť.
A ak by sme teda nejakým zázrakom sa ešte niekedy v živote dostali do kontaktu, mala by som naňho pár otázok:
Vypiješ si? Ešte stále na tom nevidíš nič zlé?
Možno mi podaktorí teraz budete vyčítať, že som od Gorana odletela niekam na kilometre do pekla.
No aj takéto sú chvíle za horizontom. Či momenty, o ktorých sa moc nehovorí. Veď v našej mentalite je všetky negatíva zametať pod koberec. Tváriť sa, že nás sa nič zlé netýka.
A ak by niekto predsa len začal rozprávať, treba ho neľútostne umlčať.
–Renáta, ty nemáš právo rozprávať,……
Fotografia: autorka z utorka aj zo stredy.
Celá debata | RSS tejto debaty