Knižná mapa

Malý Luško mal veľkú pravdu. Život je ozaj tragikomédia. 

Neviem, či je to taká tá slovenská špecialita, alebo sa to darí len mne, mať viacej hejterov ako fanúšikov.

V každom prípade si to plne uvedomujem, že ak napíšem niečo pozitívne, ako je život fajn a všetko v pohode, tak mám len zopár čítaní a max. 1 komentár, no akonáhle som sa „chvíľu nudila“, tak sa strháva peklo a ľudia sa pretekajú, aby pátrali po preklepoch, gramatických chybách, či po hocičom, nech len si vedia kopnúť.

Pred rokmi som bola na jednom večierku. Zrobila som pár fotiek a pridala pár úprimných viet.

„Chvíľu som sa nudila, ale všetko bolo fajn,“ bola tá rozbuška, čo za mnou nahnala nasrdených ľudí, že čo si to ja dovoľujem, ako si ja dovoľujem čokoľvek hodnotiť a že ako im ja ničím životy aj budúcnosť.

Tak som si teda povedala, že fajn, nikoho nezaujíma, ako sa ja cítim, či ako ja čokoľvek vnímam. Nechala som len pár fotiek a prázdnu frázu, že všetko bolo fajn.

A zase z iného cesta: na úrade?

Fest mi predtsrkujú nejaký formulár a otázky, čo by sa dalo zlepšiť.

No jediná správna odpoveď je 5 hviezdičiek a žiadne pripomienky.

Zrejme som spadla z veľmi vysokej jahody, že sa opovažujem dávať nejaké návrhy, čo by sa dalo zlepšiť. Lebo danej úradníčke, či nadriadenej, či komukoľvek, vyskakuje srdce z hrude a nenávidí ma na desaťročie dopredu.

Ale na Zámockej som sa ani chvíľu nenudila. 

Takže minimálne polovici hejterov by mohol klesnúť tlak. No zase pár vecí by som azda aj zmenila. Aj keď odpoveďou bude len ďalšia vlna nenávisti.

Vlastne návšteva Zámockej ulice v Bratislave je krásne rodinné trávenie času a každý, kto sa chce hádzať o zem, by práve v tejto chvíli mohol aj dokončiť svoje namáhavé čítanie.

Zaujala ma anketa v Novom čase, kde sa turistov pýtali na Bratislavu. Česi boli spokojní, Japonci nás nazvali jednodňovým mestom a návštevníci z iných krajín mali pocit, že Bratislava je oproti iným metropolám proste malá.

Nie som extrémne scestovaná. Bola som len párkrát v Budapešti a raz v Prahe. No Budapešť je ozaj väčšia. A dokonca aj Praha má metro, takže ich proste s tými našimi retro električkami nemáme šancu dobehnúť a predbehnúť už vôbec nie.

No a naša Zámocká ulica vedúca priamo na Bratislavský hrad je proste takou výkladnou skriňou našej metropoly, kde nájdete naše najzaujímavejšie prevádzky a kde dokonca aj prezidentka privádza medzištátne delegácie.

Preslávená Tepláreň sa zmenila na pasívny pamätník.

Pred Teplárňou už nenájdete sviečky, ani kvety. A ani tie kaviarenské stoly a stoličky, čo zaberali chodník pred tragédiou.

No zatvorená prevádzka v najlukratívnejšej časti mesta je predsa len škoda. Jednak to bezpečnostné riziko je de facto minimálne a jednak tí turisti musia obchádzať len zopár plagátov na pamiatku obetí.

No na Zámockej toho bolo aj je nepomerne viacej.

Ďalšou zrušenou prevádzkou je Metal shop. Tú neodrovnal terorizmus, len vysoké náklady. A ak by si Bratislavčan nebodaj túžil zakúpiť killer, či inú hardrockovú rekvizitu, tak je odkázaný na internet, prípadne na cestu do Brna, či iného veľkomesta.

No ale Zámocká napriek všetkým negatívam celkom nevymrela. Nájdete tu napríklad jedinečný Candy shop celý venovaný cukrovinkám, prípadne aj raritu – reštiku, kde si navaríte sami.

Oni dodajú priestory, ingrediencie a know how, na návštevníkoch je už len zgrupovať sa do nadšenej partie a nebáť sa priložiť ruku k dielu.

Chcete si večeru navariť sami?

Mňa ten koncept extrémne nenadchol, keďže od reštiky očakávam aj personál, čo navarí. A podľa možností aj skvele.

Avšak pre turistov, či pre spoločenskejšie tvory, čo by radi strávili vo svojej spoločnosti pár  nezabudnuteľných hodín, by to mohol byť celkom fajn program.

No a miesto, kde som si ozaj aj sadla a pár minút strávila, bolo Mačkafé.

Mačací raj na Zámockej.

Kaviareň, kde sú hlavnými hrdinkami mačky. Lákadlo pre turistov plné dekorácií s motívom mačiek, kde si môžu kúpiť mačacie tričko, či mačaciu plátennú  tašku a dať si kávu, či zákusok v spoločnosti cca 7 statočných zachránených mačiek.

Viedenská káva s pravou domácou šľahačkou.

Šľahačka je fajná, poctivá, ceny primerané. Mačky počas dňa rozospaté a viac ich vidím driemať, než hýbať sa.

Projekt stvorili dvaja páni a k jedálnemu lístku pripojili jednak ich stručný príbeh, jednak medailónik každého mačacieho protagonistu.

Sú to všetko pouličné zmesi, ktoré prešli kastračným programom.

Nie som celkom presvedčená, že práve kastrácia by mala byť hlavným mottom záchrancov zvierat. Potom z nich mám dojem, akoby im ani tak nešlo o záchranu samotných zvierat, ale skôr o záchranu spoločnosti pred túlavými zvieratami.

Veď ak by sme akúkoľvek ľudskú komunitu išli „zachraňovať“ s tým, že: Dobrý deň, prišli sme si vás všetkých zobrať, mužov kastrujeme a ženy sterilizujeme, no a každý bude mať u nás vlastné hojdacie kreslo a hladkanie až do prirodzeného skonu,  no asi by tí kvázi zachránení priveľa nadšenia neprejavovali.

Manželovi v kaviarni predsa len chýbajú vzácnejšie druhy, veď predsa len, mačky bývajú aj britské, či perzské, no na ich „záchranu“ sa predsa len skladať nemusíme. Alebo nechceme?

No ale teší ho, že ponúkajú aj pivo a dokonca nie striktne nealkoholické.

No a kaviareň je plná. Okrem slovenčiny tu znie aj niečo ako španielčina. Takže mačacia kaviareň postavená na záchrane pouličných mačiek sa náramne ujala a podľa návštevnosti súdiac by ani nemala byť stratová.

Foto: autorka