Ja a Ľubo Dobrovoda sme sa vzácne zhodli. Že nemáme se rádi a nebudem se mít rádi. A začalo to mojou naivnou poznámkou ku jeho literárnym počinom, že nechutnosti do literatúry nepatria.
Pán autor si proste skalopevne stojí za tým, že áno a že takto má vyzerať takzvaná vysoká literatúra. No a ja som teda nejaká vysušená malomeštiačka, ktorá sa do tej literatúry nijako nerozumie. Nad ktorou treba hrať pozíciu akejsi morálnej autority. Treba mi z výšky kilometra vysvetľovať, čo je to súdny človek, či ako sa má správať dokonalá matka.
Akoby som práve ja ašpirovala o titul matky roka.
A akoby práve on mal právo rozdávať rozumy a hrať sa na autoritu.
Nekonečný seriál o veľkom Ja
Pán autor má nateraz na konte trojicu kníh:
Ja malkáč (2005)
Ja velkáč (2008)
Ja parkáč (2023)
Tak už teda netrpezlivo očakávam, kedy sa zrodia jeho ďalšie plody ducha.
Povedzme Ja alkáč, Ja gumkáč, či Ja Jack Rozparovač.
Aspoň by tie názvy mali aj určitú výpovednú hodnotu.
No ten parkáč je práve aktuálny a má aj podnadpis Socík bola šialená jazda.
No ak bližšie spoznáte mentalitu autora, zrejme mi dáte za pravdu, že pre neho je šialenou jazdou aj ráno si otvoriť notebook, či večer chladničku.
To proste nie je o štátnom zriadení, že ty vyrastáš v rodine párika alkoholikov.
Že tvoja matka má denne na chľast a parádne handry, ale prázdnu chladničku. Veď jej prepité telo žiadne jedlo nepotrebuje. Ona má svoj tekutý chlieb dennodenne.
A malý Luško sa utieka do knižnice aby doslova a do písmena žral knihy. On ich normálne konzumuje. Hlavne tie omastené a obchytkané okraje. Ako tie večne hladné myši v kostole.
A podáva nám svedectvo v štýle bláznivej humoresky preplnenej nadávkami a nechutnými scénkami.
Pripomína mi to americké komédie, kde už bez srania a grcania žiaden film nenájdete. Stále viac priestoru sa dostáva záchodu, kde to pomaly bude celé stáť a padať.
Zrejme som ozaj stará škola. Ja som mala rada humorné scénky Mr Beana. On so svojím suchým anglickým humorom sa zaobišiel aj bez týchto amerických efektov.
Snáď dovidíte na ten malý odstavček. Takýmito scénkami sa to v knihe pána Dobrovodu len tak hemží.
Rada by som sa opýtala, čo také nádherné videla na tejto knihe Verona Šikulová, že pomáhala pri jej zrode.
A tiež, že čo má znamenať tá záplava mien doktorov, ktorým pán Dobrovoda ďakuje. Ale za čo im ďakuje? To ho všetci tí lekári liečili v protialkoholickej liečebni?
Okrem poďakovania a samotného diela tu máme aj rozhovor. Je o pár stupienkov kultivovanejší, aj keď autori sa s nami hrajú na schovávačku. Spočiatku to pripomína fiktívny rozhovor. Akoby sa autor pýtal sám seba. Aby mohol poukázať na pár najelementárnejších faktov. No a až na záver sa dozvieme mená muža a ženy, ktorí ten rozhovor spáchali.
Dobrý humor je vzácnosť
Nechcem byť zaujatá. Tak ani nenašepkávam. Stretávam kupcu Parkáča a otvorene sa pýtam, čo o autorovi vie a čo ho na knihe priťahuje.
Pán cca 60-nik si stačil uvedomiť, že autor toho napísal celkom málo.
-Poslednú knihu asi pred desiatimi rokmi.- odhaduje.
*Zároveň vysvetľuje, že on mu tie nadávky toleruje, pretože dobrého humoru je málo a málokto dokáže písať tak, aby bol aj vtipný.
Tak teda dávam knihe šancu aj ja.
Spočiatku tolerantne. Dokonca sa autorovi darí ma aj rozosmievať. A jedna vydarená scénka s jeho bláznivou matkou je mi aj veľmi povedomá. Zrejme som tú kapitolu čítala ešte ako ukážku. Tuším v Rozume to bolo. A áno, tá sa mu celkom vydarila.
No počiatočné zabavenie strieda znechutenie. Už je tých faciek a sračiek a sopľov na mňa akosi priveľa.
Dobrovoda si robí srandu úplne zo všetkého, aj nad vecami, čo sú skôr na zaplakanie.
Ten by napísal tragikomédiu aj z masovej vraždy, či z hromadného znásilnenia.
Takýto humor si neváži život ani smrť. Ani literatúru.
O Krajčíkovi? V krimi tematike sa furt niečo... ...
Skús radšej napísať dačo pekné o tom tvojom... ...
Ten nadpis som dala ako iróniu. To pán... ...
Doplním: Myslela som na nadpis, lebo v takom... ...
Nie som jeho neprajník. Len mi vyslovene bije... ...
Celá debata | RSS tejto debaty