Ako regionálna redaktorka Bratislavy som videla nejedny krásne plány a nádherné vizualizácie. Ako sa zrevitalizuje jazero Rohlík, akú podzemnú garáž postavia ku Štrkovcu, či aké nádherné Staromestské plató raz zjednotí rozorvané Staré Mesto.
A možno keď napadne metrový sneh a pečené holuby nám budú padať na terasy, tak sa aj dočkáme toho futuristického nádherného mesta. No zatiaľ len hľadíme na bielu penu na Rohlíku, čo vyzerá, akoby sa tam zbierala odpadová voda z celej nemocnice.
Kochova záhrada mala byť tiež takým nádherným miestom, kde matky s deťmi aj seniori budú tráviť voľný čas a príjemne sa schladia v lone historickej záhrady.
Pôvodne mohla byť Kochova záhrada ozaj nádherným a funkčným priestorom. Projektovali ju profesionáli ako záhradu k sanatóriu, umiestnili tu dve súsošia, malý bazén, fontánu aj zbierku drevín zo šíreho sveta.
Primátor Bratislavy ju s veľkou pompou a skvelou marketingovou podporou vlani znovuotvoril verejnosti.
Urobili sa najnevyhnutnejšie terénne úpravy, odviezla hora odpadu a spočiatku tie mamičky naozaj prišli „pokochať sa Kochovou záhradou“.
Ako nadšená bývalá záhradníčka a čerstvá maródka som sa po roku prišla kuknúť, ako ju za ten rok zveľadili a ako to v Kochovej záhrade žije.
No na moje sklamanie nežije. Ploty a brány bránia pacientkám sanatória prechádzať sa po záhrade, no možno by nemali ani záujem.
Pri našej návšteve sme v nedeľu predpoludním nestretli ani živej duše. Celkový dojem je po roku o poznanie horší. Veselé červené stoly a stoličky vystriedali smutné tmavohnedé lavičky.
V záhrade panuje sucho a niet tam živého tvora. Ani vtáčik, ani chrobáčik, ani jašterička, či veverička. Vôbec nič. Len záplava drevín a krovín a bambusu. Dve súsošia sú síce zachovalé, no na kamennej lavičke pod sochou matky s dieťaťom som si musela odhrnúť zo 10 cm suchého lístia, až som si mohla opatrne sadnúť aj to len s obavou, že si umažem nedeľné šaty.
V záhrade chýbajú farby, kvety aj vodný prvok. Spustnutý bazén osadený tmavohnedými lavičkami nijako obzvlášť neláka a s jednou rukou by to lezenie po rebríku bolo aj nebezpečné. Rovnako nebezpečné by tam bolo vodiť deti. A motať sa s kočíkom po neschodnom teréne plnom stúpania, klesania a schodov je proste nonsens.
Jediné, čo mi udrelo do očí boli pribité čísielka na každej jednej drevine.
Keď už kochať sa pohľadom, tak oveľa fascinujúcejší bol pohľad na staršie domy, ktoré pripomínali minulé časy.
Pri našom krátkom výlete Starým Mestom nás zarazilo množstvo zavretých prevádzok. Zavretá reštika aj pohostinstvá, zavreté potraviny aj trafika teda žiadnych turistov zjavne neočakávajú.
Jediné prevádzky, čo sme našli otvorené, boli stávková kancelária a supermarket. No tie teda za turistické lákadlá nepovažujeme.
Foto: autorka
Celá debata | RSS tejto debaty