Knižná mapa

Boli ste voliť? A ste s výsledkami volieb spokojní? Alebo vás chytajú infarktové stavy?

Priznám sa, som demotivovaná.

Jednak z tohto blogu, kde je čítanosť 2000 a rovnakých 2000 tu bude aj o 12 rokov, nech už napíšem hocičo.

Pár ľudí tu so mnou sympatizuje, pár si len prezerá nadpisy a deklaruje nudu – dnes aj zajtra, tak načo? Načo drať klávesnicu?

A načo voliť porazených, čo nie sú schopní nahrabať ani 5 %?

Z jednej strany je to krásne mať 100 000 hlasov a ak by boli nováčikovia, mohli by sa rozplývať od dojatia, ale takto?

„Na Slovensku končí etnická politika,“ píše Gyimesi na facebooku – výhradne po slovensky. Lebo to už proste nikam nevedie. A rovnaký názor zdieľa aj Bugár.

Samotná maďarská strana nemá šancu, iba ak prijme medzi seba Rómov aj Slovákov, čo podporujú spolužitie – nejako takto to dneska sformuloval Bugár pre tv noviny.

A áno, samotná rovnaká reč nás nijako nespája.

Maďari sú rovnako rozdelení, ako aj zvyšok populácie. Jedni sa bijú pre liberalizmus, ďalší pre konzervatívne hodnoty. Jedni chcú spoluprácu so Smerom, ďalší s PS. A Gyimesimu na fb nadávajú do proruských aziatov. Proste bieda a no chance.

No paradoxne, ak by som nevolila Maďarov a teda neprepadol by mi hlas, aj tak by som nevolila ani Smer, ani PS.

Politológ hovorí, že v týchto voľbách vyhrala agresívna kampaň.

A áno, vyhrali kopance a päsťovky a nadávky do amerických K.

Kultivovaného voliča je málo, ľudia chcú chlieb a hry. 

Niektorí ku mne po voľbách prichádzali naštvaní, či sklamaní, takýto výsledok nečakali. Iní zase spokojní, akoby práve toto očakávali.

Vyhral Smer, prehral Gyimesi, čo pokojne mohol ostať s Matovičom, aj Kollár a všetky národnostne orientované strany.

A prehralo aj KSS, ktoré živí jedine spomienkový optimizmus.

Pritom priznajme si, že zo samotného spomienkového optimizmu sa pomery nijako nezmenia a teda tá ich kampaň bola viac úsmevná, než realistická.

Aj keď aj ja trpím spomienkovým optimizmom.

Naše umelecké kruhy by najradšej ukazovali samé negatíva. Ako nám tatovia umieral v uránových baniach, maminky strieľali na kopu pred ostnatým drátom a hladné deti obhrýzali zdrapy kníh.

Paradoxne ja si na nič takéto nespomínam.

Ak už negatíva, tak povojnové vyvádzanie a odvliekanie civilného obyvateľstva do ruských lágrov.

A potom násilná deportácia tisícok Maďarov do Čiech.

Aj moja mama sa narodila v Čechách. A potom sa aj tak postupne navrátili na Slovensko, na miesta, skadiaľ boli násilne vyháňaní a odoberaní.

Vraj ak zúrite z politiky, odreagujte sa pri dobrej knihe.

Prečítala som ich poslednou dobou veľa (a podotýkam celé!), ale načo o tom písať? Veď vravím, že som demotivovaná a to som ešte mala operovanú ruku a môj tlak atakuje najvyššie priečky, teda len zázrak, že Zubatá ešte nezaklopala na dvere.

Psychopati, či psycho poviedky?

Kanaďan Marlowe zozbieral kriminálne prípady a nazval vrahov psychopatmi. S týmto názvom zásadne nesúhlasím. Myslím, že psychopatia je psychiatrický pojem a nemal by sa používať ako nejaké zjednodušenie, či sprofanovať.

Zaujal ma prípad Landru. Francúz – elegán, vzorný otec a občan, čo likviduje vdovy ako na bežiacom páse. Videla som o tom aj jeden film. Natočený eufemicky, skôr ako Landru elegán, až by ste to na toho človeka nepovedali, nebyť dôkazov a nebyť rozsudku.

https://www.csfd.sk/film/89475-landru/prehlad/

Vrahovia sa často javia ako solídni susedia, vcelku nenápadní.

A viete čo spája vrahov so zoznamkami?

Možno by to mnohým ani netrklo, ale medzi sériovými vrahmi je zoznamka celkom bežný systém, ako si zháňať obete. Robil tak aj Landru, aj sériový vrah z Maďarska Kiss Béla. Zvláštne, že Kanaďan si dal tú námahu a spracoval dôkladne aj Kissov prípad, navzdory jazykovej bariére.

Knižka z doby zamatovej revolúcie.

Prosím zoznámte sa je knižka z roku 1989, čo sa ku mne dostala kurióznym spôsobom. Susedia rozpúšťal knižnicu a tak tie kúsky povykladali na lavičku ku promenáde. A táto útla knižka tam ostala ako posledná. Dvojica autorov žila a pracovala v 80-tych rokoch v manželskej a predmanželskej poradni v Brne. Skúmali formy zoznamovania sa, pátrali po stereotypoch aj štatistikách.

Priniesli zdrvujúci prípad, kedy po dvoch sladkých srdečných inzerátoch prichádza suchá policajná správa o odsúdení za vraždu. No toto bola len taká pikoška.

Autori trefne poukázali, čo nám tak extrémne zvyšuje rozvodovosť.

Lebo máme tu tých verných a presvedčených, čo zostávajú celý život s jedným partnerom a potom sú tí rozvodoví, čo po prvom rozvode skončia v druhom aj treťom.

Trefne to ilustroval aj jeden týždeň v Nákupných maniačkach. Nora Mojsejová tam priznala, že sa rozvádzala štyri krát a ďalšia dáma v rokoch, tuším Eva, žila aktuálne v treťom manželstve.

Takže áno, ak by zopár zblúdilcov nenaháňalo nereálne ilúzie o večnej láske, tak by tie štatistiky vyzerali úplne ináč.

A trpia samozrejme najviac deti, na ktoré v týchto problémových rodinách proste nie je dosť času a bijú sa o ne ako psy o kosť.

Teda odporcovia minulého režimu možno nebudú nadšení, žiadne umieranie pri ostnatých drátoch.

Mňa však táto kniha potešila. Preberá východ aj západ, históriu aj aktuálnu realitu. A aj keby ste si možno mysleli, že v roku 2023 nám môžu byť 80-te roky už totálne na háku, paradoxne zistíte, že menia sa len scenérie, ale my muži aj ženy sa nijako extrémne nemeníme.

Naďalej sme práve také tie vyhranené typy, aké opisujú naši dvaja „odborníci na lásku“.

Antológia Poviedka 2023 je môj posledný úlovok. Ani som ho moc nechcela a potom predsa chcela.

A zatiaľ som zo samotného obsahu poviedok celkom sklamaná. Na mňa je toto už tvrdá moderna a pre mňa predsa len tá populárno-náučná tematika a spomienkový optimizmus sú mi srdcu bližšie.

Tak sa tu krásne majte a pre tých, čo sa dokázali prekusať cez celú A4 veľká gratulácia, je vás málo a je to už vzácnosť, nechať človeka dopovedať celú vetu, či dokončiť celú myšlienku.

Foto: autorka