Poznáte to české príslovie, že Práce je krásná viděná z dálky? Obdobnou výpoveďou je aj Susedova tráva je stále zelenšia.
No a treba to bližšie vysvetľovať? Čo nemáme možnosť zažiť z blízka a na vlastnej koži, tak si dokážeme idealizovať, dokážeme o tom snívať,…dokážeme si myslieť, že je to náš dreamjob, pre ktorý si dolámeme ruky-nohy. No a keď si už v tom, až vtedy vidíš tú náročnosť, nástrahy, problémy a nedostatky, nad ktorými si sa tak nejako spoza plota ani nezamýšľal/a.
Ja som veľmi dlho snívala o tej profesii – novinár – redaktor. A ozaj je tomu ešte len pár rokov, čo som prekročila svoj tieň a proste už nemám tie sny, ilúzie.
Niežeby som vyslovene zatrpkla. Len proste nejako vychladnete, prijmete realitu takú aká je.
Tento blog píšem tak trochu na želanie Popelky. A mám pre ňu aj perličku, meno, ktoré je priamo odvodené z Popolušky:

Sandrella je Popelka.
Grafománia verzus vyslovená stručnosť
To je taká jedna z tých nástrah, pre ktoré odbočíte niekam inam. Lebo ste jednoducho ukecaný a drvíte šesť strán na facebook, či dvanásť strán na blog. A napíšete zo sedem básnických zbierok a na počkanie o niekoho hodíte zo tri. A akosi vám nedochádza, že vás je veľa, že menej je často viac, že v tom printe sa potrebujete napratať do dvoch, či jednej strany, prípadne len na nejakú polstranu. A nikto vám z toho tucta strán redukovať nebude.
Ďalšou nástrahou je fantázia.
Veľa snívate, myslíte si, projektujete, domýšľate si,…no a potom môžete skončiť maximálne tak ako konšpirátor. Vlastne konšpirátori majú úžasný job, že len snívate s otvorenými očami.
Patent na vlastný názor
Mne toto prekážalo zrejme najviac. Že si len rádový vojak, sprostredkovateľ, pešiak, na koho názore nijako nezáleží. To je proste šumafuk, čo si vy myslíte, ako sa vy cítite, či čo vy v tejto situácii vnímate. Dôležité je len kto, čo , kedy, v akej funkcii, pri akej príležitosti Povedal, alebo Nepovedal. A ozaj dostať sa do pozície, že si proste Niekto, kto si môže vôbec dovoliť mať nejaký názor, či komentár, je viacmenej Mission Impossible.
Možno som začala ozaj od konca. Pritom začiatky boli ešte v školských laviciach na pozícii kronikár-nástenkár.
Už tam človek vlastne informuje ostatných o tom, čo sa práve deje – dialo.
No a potom na vysokej som mala nejaké ilustrácie v školskom časopise a uchovávala som si to ako nejakú vzácnosť.
A potom? Nejako tá informovanosť, vždy bol po nej nejaký dopyt. Či už zo záujmu, alebo z čírej nudy, ale ľudia sú proste zvedaví. Teda vždy sú tu tie skupiny, ktoré chcú tej komunite niečo povedať, oznámiť a potom tí, čo si chcú čítať, pozerať, komentovať,….
A človek sa nejako učí za pochodu. Absolútny základ by mala byť novinárska etika.
No treba tiež mať aspoň zbežný prehľad, poznať nejakých ľúdí, funkcie, súvislosti,….mať nejaké kontakty, nebáť sa zodvihnúť telefón a zavolať niekomu. Nebáť sa oslovovať ľudí a byť pripravený aj na to, že tí ľudia sa s tebou možno ani nechcú rozprávať, možno nechcú byť fotení, spomínaní, neželajú si žiadnu medializáciu,…
Je to náročné, človek by mal mať určitý radar a myslieť aj pár krokov dopredu.
Nie je dobré, ak neberiete ohľady na ostatných. Ono veľmi ľahko môžete stúpiť niekomu na otlak, či pošramotiť jeho ego.
Vyhorenie?
Mám viacero známych, čo túto prácu robili a už nerobia. Nepreberali sme až tak dopodrobna, prečo s tým vlastne sekli, ale odišli si niekam vedľa, do sveta básní, či rozprávok, alebo úplne do civilu. Bolo to ozaj konkurenčné prostredie. V dnešnom svete je všetko tlačené do výkonu a nevyhnete sa tomu ani v tojto branži. Že vás proste vzájomne porovnávajú, hodnotia, sledujú čísla a nakoniec si nechajú len tých najlepších, najvýkonnejších, tie ich ťažné kone, čo poznajú celý kraj a pritiahnu najviac populácie.
Mňa napríklad celkom sklamalo, že najčítanejší článok bol o cene vajec. Čistá banalita, na úrovni ozaj tej dedinskej reči, nech si to hovoria babičky na dedine medzi sebou, ale že pre mňa toto by malo byť nejakým tým vrcholom pyšnosti, tak proste načo?
A potom kol dokola počúvate tie isté prázdne formulky a nič nehovoriace frázy hovorcov a zabíjate čas na rôznych tlačovkách, kde sa často takmer nič nedozviete. A vlastne, všetko, čo zaznie, vám príde hrozne nemastné – neslané a niekto presne z toho chce vyšťaviť niečo bombové a šťavnaté,…
Proste nie je to pre každého, aj keď chápem, že pre mnohých to môže byť niečo lákavé a atraktívne. V porovnaní s robotou vo fabrike za pásom istotne!
Ilustrácia: screenshot z prehľadu AI.


Celá debata | RSS tejto debaty