Recenzia by nemala byť subjektívna záležitosť. Každá kniha má predsa rovnaké náležitosti (vizuálna stránka, forma, obsah), na ktoré sa môžeme pozrieť na každú zvlášť.
Túto útlu knižku v mäkkom obale nám na zadnej strane predstvujú ako prvú časť trilógie a bestseller. Žana Poljakov je redaktorka ženského magazínu Sensa, úspešná moderátorka a jedna z prvých blogeriek Srbska. Lovemarks napísala v roku 2011 a v roku 2016 vyšlo po slovensky ako príloha časopisu Eva.
Ďalšia ľahká – kabelková. Foto: autor.
Z grafickej stránky zaujme obálka, štylizovaná žena- anjelica, hra lesklého a matného. Jednotlivé stránky sú plné drobných ilustrácií pozostávajúcich zo samých šedých kudrliniek, srdiečok, kvietočiek a motýlikov. Pekný, milý gýč. Žana samu seba nazýva konceptuálnou umelkyňou, no zaváňa sprofanizovaním umenia.
Z formálnej stránky je knižka inovatívna. Autorku nazvali duchom doby. Knižka je zbierkou jej článkov s pravidelným pohľadom do zákulisia. Popretkávane nám udáva aj odporúčaný background vo forme: slogan, citát, hudba, kniha, film.
„Tridsiatka je nový dvadsiatka”, zberateľka citátov. Jej odporúčanú kultúru zväčša nepoznám a nekonzumujem. Lavíruje okolo Madonny, Britney Spears, Prince, niektoré knihy číta opakovane, no nevysvetlí do detailu, že prečo.
Často tiež zapíše nejakú anglickú frázu, samozrejme bez prekladu. V dnešnej cyber-dobe očakáva znalosť angličtiny akosi automaticky. „The way we choose to see the world creates the world we see.”
Obsahovo je dej tejto prvej časti celkom banálny: mladá žienka sa po siedmych rokoch bezdetného manželstva nudí a rozvádza. Jej život napĺňa práca, cestovanie a žiaden muž jej už nie je dosť dobrý.
Autorka vyniká prerasteným sebavedomím, radí nám, ako si zariadiť kanceláriu, upratať desktop, či nepanikáriť zo single stavu. Sama si zariadila ružový barbie bytík, kanceláriu má plnú čačiek, diel seba aj známych.
Spomína feminizmus aj emancipáciu. Radí ženám voliť, no ak nevedia koho, majú vraj voliť toho krajšieho.
Sama si necháva tikať svoje biologické hodiny, no radí ostatným ženám. Nazýva sa redaktorkou života a organizátorkou vesmíru, no v kontraste s jej osamelosťou vzbudzuje dojem, že vodí ženy do slepých uličiek workoholizmu a sebalásky.
Načo je nám emancipácia, ak má produkovať bezdetné tridsiatničky s pocitom, že chlapi sú vlastne aj zbytoční? Opisovať feminizmus a neprekročiť hranice ženskej kuchyne?
Som frustrovaná. Ženy ženám píšu zväčša o kráse, zariaďovaní interiéru, o vzťahoch- nevzťahoch. Človek má dojem, že sa mentálne nikam neposúvame. Akoby si naše čerstvé tridsiatničky maľovali okolo seba dúhu a zaspali pri hľadaní ružového jednorožca.
Celá debata | RSS tejto debaty