Literárnu kritiku by sme určite nemali brať štýlom, že kritik napíše z dlhej chvíle normostranu kravín, aby ich autori lopatami hádzali za hlavu a nad ničím sa ani nezamysleli. To potom celé čítanie ani komentovanie literárnej tvorby nemalo žiaden zmysel a lepšie by bolo venovať sa pestovaniu kaktusov, či bonsajov. Tie aspoň ten venovaný čas a pozornosť dokážu náležite oceniť.
„Nepotešili ste mě, ani já vás nepotěším!“ – znie klasická veta. Tuším je to z filmu Marečku, podejte mi péro!
Zuzku Balašovovú Donátovú som spoznala ako nadanú pisateľku literatúry faktu v Dome umenia v Detve.
Ilustrátora Radovana Vinczeho som si povšimla zvlášť, dokonca kreslil aj niektoré veci pre mňa, na moje texty.
S pozadím vydavateľstva Elist mám tiež nejaké celkom osobné skúsenosti. Za tie dlhé roky písania sa tie obzory proste rozšíria.
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*
Brožúru Zo zápisníka terapeutky som dostala do vidieckeho domu, ktorý som už celkom dávno opustila.
Autorka proste ostáva v našliapnutých koľajach, jej knižky majú jednotný formát a rovnakého vydavateľa, z roka na rok.
Aj jej spolupráca s Vinczem je už overená, spoločne zostavili aj jej zbierku postrehov Čo vy na to?
Avšak! Nik a nič sa nikam neposúva!
Radovan Vincze stále nenachádza svoj jednotný štýl.
Zuzana Balašovová stále píše akési kratučké spomienky, avšak samotné zoradenie textov už veľký zmysel nedáva.
A ani Elist sa nesnaží o nič viacej, než X rokov dozadu!
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*
V prvom rade si treba uvedomiť tému a cieľovú skupinu.
Autorka načrela do svojich bohatých skúseností s prácou v hospici, aby potom, až v závere opísala pár momentov zo svojej práce opatrovateľky, ktorá tej hospicovej práci vlastne predchádzala.
Ja síce chápem, že v hospici ľudia umierajú. A možno z 25 pacientov odchádza len 25 truhiel. A možno to tomu personálu už ani nedochádza, aké je to celé desivé.
Ale my, čitatelia, sme predsa ešte neotupeli proti smrti. A nepotrebujeme rad radom čítať X príbehov, ako niekto mal bohatý život a zomrel. Iný prestal hovoriť a zomrel. Zase ďalšia bola mladá, a predsa ZOMRELA…..
Proste tej smrti je tam zbytočne a enormne veľa.
*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*
Ohľadom ilustrácií: my nie sme malé deti. Každý už v živote videl klavír, či červenú ružu. Teda netreba ilustrátora enormne zaťažovať, aby ilustroval každý jeden text, pomaly ako otrok.
Hovorí sa, že menej je viac. A presne to sem sedí. Zopár najlepších obrázkov by bolo určite vhodnejších, než celá plejáda všemožných obrázkov. Farebných aj čiernobielych, veselých aj ponurých.
*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*
Najhoršiu prácu však odviedol samotný vydavateľ, za ktorým tú Prácu vlastne ani nevidno. Ono nestačí zozbierať texty a obrázky a zbúchať to dohromady.
Dokonca sa neunúvali zostaviť ani obsah.
A tie texty s obrázkami zosekali tak bez duše, že nespočetne veľa krát tam nachádzame dvojstrany, v ktorých text a obrázok spolu nekorešpondujú.
Pri opise priateľstva dvoch deduškov sa tak dívame na ilustrácie babky, čo onemela, pri rozbitej miske sa skvejú už takmer zabudnutí deduškovia a aj malé vtáča priletí až o stranu neskôr, kde jeho príbeh vlastne už skončil.
To je až taký problém vnímať dvojstranu ako celok???
Zuzka aj Radovan majú svoj nesporný potenciál. Práca samotného vydavateľstva je však čisto mechanická, ako z akejsi manufaktúry brožúr.
A mne ostáva len dúfať, že aspoň pisateľka a ilustrátor pochopia, „co tím chtěl autor říci.“
Fotografie: autorka
Celá debata | RSS tejto debaty