Knižná mapa

Cigánsky problém je pieseň Zóny A, ktorú už navzdory svojmu presvedčeniu ani nespievajú. Akosi máme prísny zákaz nazývať Cigáňov Cigáňmi, ľudia sa vyhranili do dvoch radikálne odlišných táborov.

Nanucovaná „politická korektnosť nás núti hovoriť o Rómoch, či o minorite.

Najväčšie ideály a ilúzie mávajú tí, čo toto etnikum vidia len na fotografiách.

Avšak náš menšinový autor Szomolai Tibor vydal knihu Cigányúton (Na cigánskej ceste) za pomoci súkromných sponzorov v Rimavskej Sobote. V tej Rimavskej Sobote, čo má aj vlastné Čierne mesto a primátor sa radikálne stavia na stranu pravicových extrémistov.

Szomolai ponúka akýsi kľúč k riešeniu….

V régiu, kde máme obce s nadpolovičnou väčšinou tohto etnika. Nasadnúc na Rimovskosobotský regionálny autobus sa biely človek okamžite ocitne v tesnej blízkosti samých rómskych spoluobčanov.

-Okrem šoféra som tu predstaviteľka údajnej majority len ja sama. – prebleskuje mi hlavou v tých momentoch.

Proste žiť tam a vnímať tie impulzy v najchudobnejšom regióne Slovenska, tiež by ste neboli toho názoru, že máte pred sebou akýsi ohrozený druh, ktorého treba ochraňovať pomaly ako bieleho jednorožca, stavať im masívne a neúmorne sociálne byty a čerpať na nich miliardy z eurofondov.

O tomto falošnom svete píše:“ a cigányok tetteiről úgy hallgatott az országos média, mintha azokat bün lett volna felemlegetni. Egyik újságíró se merte megírni az igazságot, azonnal rasszistának bélyegezték volna.“ – „ o činoch cigáňov tak mlčali štátne média, akoby bolo hriechom ich spomínať. Ani jeden novinár sa neodvážil napísať pravdu, okamžite by bol označený za rasistu“.

S týmito konštatovaniami sa dá len súhlasiť, tiež som už bola označovaná za rasistku, fašistku, satanistku –umlčať človeka aj novinára, je bežnou praxou.

Cigányúton je dvojzmysel. Znamená tiež moment, kedy človeku zabehne jedlo – máme na to takú frázu, že „cigányútra ment“, čo znamená niečo v zmysle, že to nešlo riadnou cestou. Szomolai opisuje celé komunity, čo hľadali svoje šťastie v migrácii na vyspelý západ, roztrubujúc, aká je ku nim maďarská majorita rasistická a nespravodlivá,.

Autor sa pustil na tenučký ľad, hovoriť o Probléme,  o ktorom sa vlastne ani nesmie hovoriť, lebo človeka okamžite napádajú z fašizmu, rasizmu, antisemitizmu, ….

Veď sa aj vyhol skutočnej konfrontácii a posunul ťažisko svojho príbehu o pár kilometrov ďalej. O maďarskom Borsod-Abaúj-Zemplén (BAZ) megye treba vedieť, že leží v brezprostrednom susedstve gemerského regiónu. Teda politické hranice tu síce sú, ale čo sa týka majoritného postavenia rómskeho etnika a obrovskej chudoby, sme na tom úplne rovnako.

Len oni majú Orbána, kým my Matoviča a Hegera.

Ale Maďari sa až toľko nepáru s oslovením Róm a tak aj Szomolai veselo píše o Cigáňoch.

Ako je už u neho zvykom, prelieta dejiny Maďarska míľovými krokmi.

Niektoré mená síce pomenil, ale najvýraznejšie momenty politického a verejného života tam jednako spoznávame.

Výrazným míľnikom maďarskej politiky bol tzv. Öszödi beszéd. (Reč v Öszöde).

Na tejto internej konferencii Gyurcsány Ferenc priznal klamlivú politiku svojej strany, čo viedlo k pádu  celej strany.

„Hazudtunk reggel, délben, meg este…“, znelo priznanie, ktoré obletelo celú krajinu a pomohlo Orbánovi dostať sa k súčasnej moci.

Ako je to u Szomolaiho zvykom , aj v tomto diele sa to hemží desiatkami postáv.

Autor si vybral zopár hlavných a celú armádu vedľajších postáv.

Politizuje, ale predstavuje aj život v rómskych osadách, či na dedinách.

Spomína aj desivý prípad známy ako Olaszliszkai lincselés (Lynčovanie v Olaszliszke).

Rómske dievča prebehlo cez cestu, maďarský šofér viezol svoje dve maloleté dcéry a zastal pozrieť sa, či dievčinu nezranil. Rodina dievčatka- otec, matka a súrodenci, celkovo 8 páchateľov nevinného vodiča vytiahli z auta a ubili na smrť.

Otec dievčatka podal na sudcov sťažnosť, že sa opovažujú hovoriť o lynčovaní.

Súd však jeho námietky zamietol.

No títo páchatelia sa objavujú aj v ďalšej kauze. Samotný Orbán Viktor spomína „börtönbiznisz“, biznis s väzením.

Szomolai žiaľ v tomto momente už hrubo zavádza a našepkáva čitateľovi, akoby tisíce vyhratých súdnych sporov bolo iba výsledkom manipulácií a bezdôvodných obviňovaní zo strany odsúdených.

V maďarských médiách sa však dočítavame, že väznive v Maďarsku boli naozaj preplnené a nespĺňali základné európske normy, ku ktorým sa krajina zaviazala.

Následkom vysúdených miliónov sa musela mobilizovať celá krajina, museli sa stavať ďalšie nemocnice, nech sa väzni netlačia v stiesnených pomeroch.

A na obranu aspoň kúska spravodlivosti treba povedať, že páchatelia z Olaszliszky svoje vysúdené odškodné za stiesnené pomery ani nedostali. Odškodné bolo priznané rodine zlynčovaného učiteľa.

Teda Szomolai zopakoval aj touto svojou knihou to, čo aj minule. Po krásnom úvode nás sklame svojím deformovaním a prekrúcaním reality.

Nie je mi celkom jasné, koho vlastne autor s týmto svojím politicko- sociálnym románom vlastne podporuje. Viaceré jeho tvrdenia zodpovedajú skôr rétorike extrémnej pravice.

Na Slovensku túto cestu reprezentuje Kotleba – Mazurek a pomaly stále viacej sklamaných ľudí. V Maďarsku sa tejto cesty chytá Jobbik a jeho odnože.

Pamätáte? Kotlebovo riešenie cigánskeho problému bolo Krompáče a lopaty.

Aj Szomolai nám ponúka obdobne triviálne riešenie. Asi sme všetci na hlavu, eurofondy slúžia jedine na rozkrádanie, sociálne dávky viac škodia ako pomáhajú a ľuďom treba dať jednoducho prácu, aj keď iba aktivačnú.

O aktivačných prácach na Gemeri by sa dalo toho veľa popísať. Ako 150 ľudí zametá trojo ulíc v malinkej dedine, lebo žiadnu inú prácu im nemá kto poskytnúť.

No teda naozaj neviem. Szomolai preukázal veľkú odvahu, že sa tejto téme vôbec odhodlal venovať, zároveň nám však ponúka úplne triviálne riešenie znevažujúc komplet celú politickú scénu s Bruselom ako kráľom bláznov na čele.

Fotografia: autorka