Povedomie o poruchách osobnosti sa pomaly ale postupne rozrastá. Diagnostika detí krásne napreduje, zrazu už nie je tabu detekovať ADHD, či aj Aspergerov syndróm (AS). Btw. práve detičky s AS sa familiárne nazývajú aj aspíci.
Z tohto hľadiska je krásne, ako doba pokročila. Je skvelé, že sa s tými diagnózami postupne zoznamujeme. Že detičky už majú svojich asistentov, v Bratislave dokonca práve prebieha aj plagátová kampaň „naučme sa vidieť v nich to podstatné“.
Jednou zo sloganov je : HRÁ SA len S DEŤMI v červenom tričku. Tie kvázi nepodstatné veci – len v červenom tričku – sú prečiarknuté.
O to smutnejšie je, že v našom detstve ešte žiadne takéto kampane nebežali a ani teraz nie je jednoduché, kým dospelák s podozrením na AS nájde svoju cestu a uplatnenie.
Táto knižka ma oslovila akosi sama. Proste človek je rád, že po čase strádania sa mu zase raz črtá práca, v ktorej by to snáď aj mohlo výjsť. Tak si poviete, že si môžete dovoliť zase raz utratiť zopár eur aj na knižky.
A nemusí to byť práve tá najrozšírenejšia sieť, či akýsi samoľúby autor, ktorý chrlí knižky na bežiacom páse, ktorého by som chcela práve v tejto chvíli podporiť.
Plus knižky pod 10€ v tých sieťach ledva objavíte. Teda zase raz som sa pristavila pri už známom bezdomovcovi a na moje milé prekvapenie ponúkal rozprávkovú knižku práve o chlapčekovi s AS. Polovica kúpnej ceny ide priamo predajcovi. A tento predajca sa mi pochválil, že aj sám píše knihu. O bezdomovectve vo svete, vraj do toho vložil svoje životné skúsenosti zo zahraničia.
Možno nás prekvapí niečím na štýl Orwellovho Na dne v Paríži a v Londýne.
A ja mu k tomu jeho knižného debutu samozrejme držím palce.
Medvedí pomocník a dvaja kamaráti.
Knižka Lebo medveď je podľa neho úspešná. Zrejme aj práve pre tú diagnózu, ktorú rieši a jednoduchou, ľaho stráviteľnou formou približuje čitateľom.
Autorka Zuzana Csontosová (rodená Šedíková) je spisovateľka, sociálna pracovníčka a spoluzakladateľka pouličného časopisu Nota Bene.
Túto knihu venuje „deťom i dospelým, ktorí sa nájdu v tomto príbehu plnom skutočných postáv, udalostí a okamihov.“
Ilustrátorka Marta Matus urobila veľký kus skvelej práce. Nápaditých ilustrácií je v knihe bohate a verne zachytávajú milý príbeh priateľstva dvoch detí.
Tomáš má AS, Linda je zdravá, ale nadaná a talentovaná. Ako prvá si k samotárskemu a miestami aj čudáckemu Tomášovi nachádza cestu.
Tento nadaný ale odlišný chlapec je veľkou výzvou aj pre samotnú školu. Riaditeľka mu zoženie osobnú asistentku a školník s ním tiež nadväzuje láskavý a priateľský vzťah.
V kapitole 16 sa autorka pomýlila a repliku asistentky omylom vložila do úst malej Lindy. Chybičku mala vychytať korektorka, snáď v ďalšom vydaní si to už opravia.
Rozprávka sa číta ľahko, je v nej aj zázrak, aký od rozprávok asi aj očakávame.
Zaujímavá aj poučná je pasáž o reflexii:
„Od Alexy vedel, že každý, kto nám niečo predvedie, očakáva, že mu na to niečo povieme. Nemôžeme zostať len tak stáť. Ak sa nám to nepáči, vždy hľadáme aj niečo, čo by sa dalo pochváliť. Alexa dokonca vyrobila komiksovú knižku, podľa ktorej to preberali. Ako nezraniť city druhých- bolo v názve jednej kapitoly. Lenže Tomáš nechcel hovoriť niečo, čo si v skutočnosti sám nemyslí.“
Ako nezraniť city iných? Miestami je človeku naozaj nanič, ak cíti za sebou nevraživosť všetkých tých ľudí, ktorí ho z celej duše nenávidia, nadávajú mu do školáčok, či mentálne retardovaných, len preto, že niekedy nejako zranil ich city. Ono veľkú smolu majú všetci tí, ktorí nemali to šťastie, aby pri nich stála tá ich asistentka Alexa.
A tak kopíme chyby na chyby, utiekame sa do sveta ticha, mlčania a samoty.
V tej rozprávke je to začarovaná zimná krajina a zlá ľadová kráľovná, ktorá Tomáša unáša do krajiny večného chladu.
Kus mi je z toho celého smutno, ale aspoň naše deti a ďalšie generácie to už budú mať zase o niečo jednoduchšie a humánnejšie. A snáď sa na nich ľudia prestanú dívať s nepochopením, nevraživosťou a skrz prsty.
Celá debata | RSS tejto debaty