Knižná mapa

Tolstého nesmrteľný román má síce opačný slovosled, no okolo nás sa to deje aktuálne práve takto. Olympijské hry v znamení mieru a fair play vystriedala invázia na Ukrajinu. Po všemožných diplomatických rokovaniach, kde si elity sveta podávali kľučky u Vladimíra Putina.

Fascinuje ma, ako dokázal každého vodiť za nos. Americké spravodajstvo už dávno upozorňovalo, že k útoku dôjde, ale politici sveta, hlavne Európy, tomu nechceli uveriť.

Nechali sme sa učičíkať krásnymi slovami, ideou demokracie, ….

Ale vojna a mier sa striedajú so železnou pravidelnosťou.

Zbrane sa sofistikovane menia, ale podstata ostáva rovnaká, Rovnaké pohnútky prinášajú rovnaké výsledky.

Boj o moc, rozširovanie sféry vplyvu, snaha a prekreslenie mapy sveta,

Rusko bombarduje Ukrajinu a my na Rusko uvaľujeme sankcie a pomáhame humanitárnou pomocou napadnutému Ukrajinskému ľudu.

So Sýrskymi utečencami sme si veľa nevedeli počať, avšak s Ukrajinskými utečencami to funguje oveľa spontánnejšie.

Na Slovensku Ukrajinci už aj doteraz tvorili najpočetnejšiu cudzineckú populáciu presahujúcu 56 000 ľudí.

Naprieč Slovenskom som síce mnoho Ukrajincov nestretla, avšak v Bratislave je koncentrácia cudzincov naozaj početná.

Dokonca im robíme aj samostatné bohoslužby a sú našimi kolegami hlavne vo väčších podnikoch.

Aktuálne pracujem vo veľkosklade. Máme tam Bulharov, tri Ukrajinky a jedného Ukrajinského vodiča VZV. Pred dvomi dňami to bol práve on, čo mi ukázal, ako sa retrak líši od VZV. Predtým pracoval v Čechách, teda komunikoval so mnou česky. No včera už nedošiel.

Ukrajinci vyhlásili všeobecnú  mobilizáciu pre mužov medzi 18 a 60. Netuším, kam sa práve podel môj Ukrajinský kolega, no bolo by celkom desivé to pomyslenie, že cestuje nazad a ide bojovať za svoju vlasť.

Z posledných televíznych novín je mi už len do plaču. Samé matky s deťmi, čo prechádzajú hranicami s najnutnejšími vecami, zanechávajúc svojich mužov vo vojnou zmietanej krajine.

Nádejné sú však vyhlásenia Maďarska, ktoré poskytlo Ukrajinskej aj Ruskej strane priestory v Budapešti na začatie mierových rokovaní. A ani jedna strana to vyslovene neodmietla, čo dáva nádej na rýchle skončenie vojnového ťaženia.

Akt spolupatričnosti.

My a naši rodičia sme už neboli očitými svedkami svetovej vojny, Moji starí rodičia síce boli, no už sú po smrti a veľa mi o tom nepovedali,

Starý otec mal jednu smutnú spomienku, ako ide peši po Gréckej pláži a prekračuje plno zastrelených vojakov. On skončil v Americkom zajatí, babka v Ruskom lágri. No veľa detailov som sa nedozvedela….

28. júl 1914 – 11. november 1918

Štyri roky ničenia a pustošenia. Film 1917 si vzal na paškál jeden z posledných rokov, kedy už pustošenie pokročilo.

Dvaja mladí vojaci s ťažko splniteľnou misiou. Prekračujú hory mŕtvych a prechádzajú zničenou krajinou, vypílenými sadmi, zbombardovanými usadlosťami,

Vizuálne mimoriadne pôsobivé a dialógy sú vlastne len sprievodcom.

Dojímavé je počúvať praskanie ohňa v zapálenom meste, držať palce našim dvom hrdinom, nech prežijú, nech tá správa dorazí včas, nech sa zachráni čím viac ľudských životov.

A desivá je dezilúzia vyjadrenia „ Táto vojna skončí až keď všetci zomrieme“.

Pablo Picasso zažil hrôzy vojny a namaľoval holubicu mieru. Ako pripomienku, že ako ľudstvo dokážeme desivé veci a práve pre to by sme si mali vážiť mier a usilovať oň.

Holubica je po španielsky Paloma a to meno, ako záruku mieru, dostala aj Picassova dcéra.

Fotografia: autorka

https://www.csfd.sk/film/708117-1917/prehlad/