Knižná mapa

So slovenskou astrobiologičkou Michaelou Musilovou som sa stretla na pôde FEI STU v Bratislave. Na tlačovej konferencii predniesla svoj ambiciózny plán zvaný Koruna sveta, v rámci ktorého sa chce vyštverať na najvyššie vrchy každého jedného kontinentu od najnižšieho až po ten najvyšší a najnáročnejší. 

Mladá a krásna usmievavá Michaela ochotne odpovedala na všetky moje otázky. V tej chvíli som bola ešte rádová bulvárna novinárka a z rozhovoru vznikol pekný článok plný pútavých ilustrácií. S bulvárom to toho veľa nemalo, celkovo mám rada pekné témy, ktoré ma nadchnú, no netrhajú ľudí apriori zo stoličiek. A to sa pre bulvár moc nehodí. No pri tejto príležitosti som ako aj ostatní účastníci, dostala knižku s biografiou Mišky Musilovej.

Kniha sa charakterom ponáša na Korunu, Tvrdá a veľká, s pevným obalom, kvalitnými stranami a bohato ilustrovaná. Škoda, že sa nevychytalo zopár chybičiek (duplicitné slovíčka, či neoddelenie slova od predpony)  a tak miestami to pôsobí rušivo, hlavne z pohľadu toho, ako si na vizuále dali záležať.

Knihu napísala Lucia Lackovičová, no výrazne musela samozrejme napomáhať aj samotná Musilová, ktorej oslovenie Miška už príde ako pre malú a radšej má meno Mika.

Žena s nekonečným zdrojom motivácie.

Proste Mika nás púšťa do svojho sveta, od detstva až po Covid pandémiu. Ako dieťa svetobežníkov mala to šťastie, že už v detstve veľa cestovala a učila sa cudzie jazyky. Svoje vysokoškolské štúdiá absolvovala v anglickom Bristole a v americkej Californii.

Mika sa neuspokojí s bežnou cestou, ženie svoje telo aj kariéru až na doraz. Behá dlhé kilometre, až ju zastaví len únavová zlomenina. Hladuje kvôli forme a neskôr pre nedostatok prostriedkov. Na čas nástupu do NASA spomína ako na obdobie „bezdomovectva“. Ide však o zdieľané gauče, kde prespáva pomaly každý týždeň na inom gauči, no nikdy nie na ulici.

(Toto rozšírené vnímanie bezdomovectva nie celkom chápem, lebo myslím, že najpálčivejšie prípady ležia na lavičkách v parkoch, či v kontajnerových stojiskách. 

No ak sa do bezdomovectva zahŕňajú aj všetci ľudia na ubytovniach, potom magistrát hrdo deklaruje, ako rieši otázku bezdomovectva a pritom len presúva socializovaných  ľudí z ubytovní do nájomných bytov.)

V každom prípade zdieľané gauče sú dobrý recept a Mika má nos, že sa jej darí vychytať tých správnych vlastníkov a dobrých ľudí prakticky po celom svete. A nepoužíva ho iba pri práci v NASA, kým jej nabehne prvý výplata, ale aj pri početných cestách – dovolenkách. 

Sú názory, že recenzent vníma a opisuje aj tak len sám seba. A iste, človek automaticky vníma každú knihu cez seba, ako to vnímam ja, aké je to z môjho pohľadu a v akej fáze života ma to zasiahlo. Už pri biografi Diany som si hovorila, že nechcela by som písať svoju biografiu a že by to bol dosť demotivujúci príbeh.

Mika tvrdí, že chce svojím príbehom motivovať hlavne ženy, aby sa presadili v mužskom svete vedy. Mňa počas čítania bolí hlava a nedokážem si predstaviť toľko behať, hladovať, drieť do úmoru aj 15 hodín denne. Naháňať sa z grantu do grantu, z jednej expedície na druhú.

Najsmutnejšou časťou príbehu je tá, kde stráca svojho dlhoročného partnera Jamesa. Lebo ten po škole si našiel prácu a plánuje rodinu, ale s Mikou sa to evidentne nedá. A je mi z toho celkom smutno, že ona bude zrejme aj po 60-ke len cestovať z misie na misiu, bez toho aby si založila rodinu, aby sa definitívne usadila a azda aj spomalila.

Kniha je o to neuveriteľnejšia, že na fotkách všetko to strádanie nevidieť. Vidno však Miku, mladú a krásnu, usmievavú, takmer vždy v strede, obklopenú zväčša mladými ľuďmi.

A mimoriadne zúfalo vyznieva aj pasáž o Slovensku. Kým vo svete naša astrobiologička nemá problém získavať jeden grant za druhým, tak na Slovensku sa to ukáže ako veľký problém. Drsnej kritike čelí aj jej spolupráca s občianskym združením SOSA, ktoré vyvinulo skCube. Kocku s hranami 10 cm zaplnili plošnými doskami a vyslali do vesmíru. Nadšenci promovali „prvú slovenskú družicu“, kým skeptici hovorili o stredoškolskej práci a o SOSE ako o skupine mladých dravcov, amatérov a dyletantov. Združeniu nepomohlo ani to, že ju dlhé roky viedol mladík bez vysokoškolského vzdelania. Dedkovia akademici s tromi titulmi boli pohoršení a poukazovali na „nadštandardné vzťahy“ SOSY s vládou.

V tomto kontexte smutne vyznieva Musilovej cesta s prezidentom Andrejom Kiskom. Kým delegácia spala v drahom hoteli, Mika zase bola na zdieľanom gauči u človeka, ktorého videla prvý raz v živote, lebo SOSA založená hlavne na nadšení na ten hotel proste nemala.

Aj keď sa Musilová snaží vyhýbať presným pomenovaniam novinárov a konkrétnych akademikov, všetko je dohľadateľné a kreslí to smutný obraz o Slovensku, ktorý vyháňa svoje mozgy. Niektorí končia v susednom Maďarsku, či Česku a niektorí idú ešte ďalej. Musilovej simulované misie na Mesiac a Mars prebiehajú na sopečnom Havaji.

„Pociťovala som neskutočné sklamanie a začalo mi byť jasné, že doma zostať nemôžem. Že to je len prechodná zastávka a že výskum musím robiť v zahraničí, kde splnenie podmienok na jednej strane znamená splnenie podmienok na strane druhej,“ hovorí Musilová v kapitole venovanej Slovensku.

Fotografia: autorka