Paralela s druhou svetovou vojnou a úloha vojska v čase pandémie

Tentoraz si so mnou pozrite umelecký film o postavení židov v druhej svetovej vojne. V tej boli obeťou židia, v čase pandémie sú to seniori a chronicky chorí.

Na úvod začnime upozorneniami: recenzia obsahuje opis deja! A film nie je vhodný pre deti a slabšie povahy.

„Pomaľované vtáča je hlboko dramatický príbeh o bezprostrednom vzťahu medzi hrôzou a krutosťou na jednej strane a nevinnosťou a láskou na strane druhej. Hoci literárna predloha spôsobuje od svojho prvého vydania v roku 1965 silné kontroverzie, získala svetový ohlas a mnoho prestížnych literárnych cien. Pomaľované vtáča je prvým románom jedného z najvýznamnejších a najvýraznejších svetových spisovateľov minulého storočia Jerzyho Kosińského, autora románov Bol som pri tom a Pinball.“, dozvedáme sa na webovej stránke filmu.

Ale, ako inak, pôjdem na to úplne od piky: čiernobiely širokouhlý film. Trúfam si ho nazvať umeleckým. Ide o český film podľa poľskej literárnej predlohy. A tento film dýcha originalitou. Veď pokiaľ iné filmy sa nám snažia všetko podstatné vysvetliť a prerozprávať v rodnom jazyku, v tomto filme sa väčšinou mlčí. A keď začnú postavy rozprávať, máme tu plejádu jazykov: český, poľský, ukrajinský, ruský….čím sa divák stáva kvázi účastníkom deja, nie len bežným konzumentom.

Hlavným hrdinom je dieťa – chlapec. Nik ho nevolá menom, prechádza z opatery do opatery. Ľudia ho vydajú Nemcom ako žida, no aj samotní Nemci majú väčšie srdce, než aby opustené dieťa okamžite posielali na smrť.

Z filmu srší zaostalosť, povery, krutosť. Ako divák si kladiete otázku: je až toľko brutality potrebnej? Aby sme ukázali, aká bola druhá svetová vojna beštiálna?

Moja prvá reakcia bola: z tohto je jasné, že človek pochádza z opice! Lebo toľko brutality v dennom živote 21. storočia proste nevídame. A aj keď pripustíme, že v tých časoch to tak mohlo prebiehať, možno by bolo lepšie na tie najhnusnejšie veci proste zabudnúť.

No ako hovorí aj ich oficiálna recenzia, podstata príbehu je oveľa hlbšia. A násilie tvorí len rám, ktorý ohraničuje samotný príbeh. Tento film nie je pre slabé povahy. A nie je ani pre ľudí, ktorých rozmýšľanie bolí. Ktorých nezaujíma história a nehľadajú paralely.

Tento film je založený na symboloch. Chlapec ako predstaviteľ židovstva s jeho nevinnosťou a zraniteľnosťou sa stretáva s ľudskou zlobou, antisemitizmom. Doba mu kradne detstvo aj nevinnosť a núti ho bojovať za vlastný život.

No ešte podstatnejšie mi prídu odkazy na židov, ako národ. Ako ľud odsúdený na vyhladenie.

Lebo v dnešných dobách si možno aj uvedomujeme zhubnosť fašizmu, ale akosi prehliadame tie masy kolaborantov a antisemitov, bez ktorých by Holocaust proste nebol v tej miere možný.

A rozpúšťa aj moju poslednú pochybnosť: akosi mi nikdy nešlo do hlavy, prečo židia brali svoj osud tak bez boja? Prečo sa nebúrili a nebojovali za vlastný život?

Na túto otázku krásne odpovedá scéna z dobytčieho vagóna, kedy židia rozbíjajú steny vagóna a skáču z idúceho vlaku. Hyenizmus obyvateľstva sa prejavuje v okrádaní mŕtvych. No aj samotný hrdina- chlapča si berie jedlo a topánky, lebo potrebuje prežiť.

A aký význam dokáže tento film nadobudnúť v čase súčasnej krízy?

Vo filme bolo nafarbené vtáča symbolom židovstva so žltou hviezdou na hrudi. Tentoraz obete nie sú takto jasne definované. Ale naše osobné postoje sú rovnako podstatné aj v dnešnej dobe: či sa len povezieme v pomyselnom vlaku pandémie, alebo spravíme všetko pre našu záchranu.

A úloha vojska? Ani vo filme nie je idealizovaná. Sovietski vojaci rabujú a znásilňujú. Ale…zároveň aj oslobodzujú židov z koncentračných táborov a obetujú vlastné životy na oltári bojov.

No v súčasnosti akoby sme si neuvedomovali význam armády slovenskej republiky. Lebo sme boli zvyknutí, že vojaci sú len zavretí vo svojich kasárňach. A možno si ich podvedome ešte spájame s tankmi a delami.

No Veronika Remišová v prvotných reakciách na krízu akosi intuitívne spomínala vojnový stav. Premiér nám zase sľubuje nasledovanie „príkladov dobrej praxe“ zo zahraničia. A ako využívajú štáty postihnuté pandémiou svoje vojenské sily? USA aj Francúzsko vracia svojich vojakov zo zahraničia, aby pomáhali v boji proti pandémii, talianski vojaci pomáhajú pri odvážaní mŕtvych. Denne Taliansko hlási 600-700 mŕtvych a pohrebné služby sú v krajine enormne preťažené.

Slovenský ľud možno pociťuje iracionálny strach pri otázke nasadenia vojska, ale treba si uvedomiť, že sa jedná o zdravú a mladú pracovnú silu slúžiacu na to, aby chránila život a zdravie občanov republiky. Preto by malo byť prirodzené a akceptované, že ich vláda nasadí v boji s pandémiou aby pomohli všade tam, kde to bude potrebné. A zároveň, aby na našich uliciach zabezpečili dodržiavanie reštriktívnych opatrení v záujme ochrany nás všetkých.

 

 

NOVINKY O FILME A JEHO NAKRÚCANÍ

Pomaľované vtáča: 11 nominácií na Českého leva…

Organizácia výletu je kľúčová

03.08.2026

Je leto, prázdniny, ako vraví aj známa pesnička: všetci niekam chodia. Organizujú sa festivaly, čundre, či túry. No hlavne aby sme sa v zdraví vrátili k našim blízkym. Americká rodinka podcenila horúčavy 5 rokov starý prípad z Kalifornie. Mladý manželský pár vzal svoje ročné dieťatko a psíka a vybrali sa na náročnú túru do požiarom spustošeného lesa. S 2,5 litra [...]

Kritiku nikto nemá rád

02.08.2026

Ľudia mávajú ozaj deformované predstavy o sebe aj o svete. Dvestokilové ženy sa cítia ako krásavice a rečnia o body positivity, štyridsaťkilové dievčence, čo sú len kosť a koža, sa cítia byť tučné a hladujú do vymretia. Podaktorí sú extrémne kritickí voči sebe, svojmu telu, či hociktorému elementu svojho života. Kým iní ten extrémny kritický potenciál [...]

O Nástroji lásky

16.07.2026

Toto dielo som čítala do roztrhania. Papierový prebal sa mi rozpadol v rukách, telefón by zúrivo zvonil, ak by nebol stíšený, sedela som pri jazere v letných šatách suchá tráva mi dráždila lýtka… a tak trochu som bola presne ako hlavný hrdina daného románu. John O´Hara (1905-1970) Nástroj lásky napísal na sklonku svojho života v roku 1967. V angličtine je ten [...]