Knižná mapa

Sú knižky, ktoré sa nedajú prehliadnuť, ani obísť. Lebo rozvíria toľký prach, až človeku berú dych. A rozčeria stojaté vody slovenskej literárnej scény.

Zalistujme si spoločne v ambicióznej zbierke Neullior Aeternum: pomiluj ma keď umrie láska. Na prvý pohľad je názov logický nezmysel. Veď v tradičnom ponímaní je milovanie vyvrcholením lásky, nesebeckej, rozdávajúcej sa. Lež láska, ktorú opisuje autorka, pochádza z iného súdka. Je to láska, ktorá ubližuje a bolí. Milovaná osoba ubližuje svojou prítomnosťou aj neprítomnosťou a fakticky už aj samotným bytím.

Ružové stopy v sivom mori.

Knižka vyšla v mäkkej väzbe s praktickými uškami na prebale. Vďaka obmedzenému rozpočtu sa musela zaobísť bez ilustrácií renomovaného výtvarníka. Ale tieto obmedzenia knižke samotnej neublížili. Autorka študovala grafiku a svoju grafickú zdatnosť dokázala prakticky na celej knižke, od prebalu skrz každú jednu stránku.

Úvodný medailónik pôsobí zmätočne. Sladký úsmev z fotografie je v príkrom rozpore s ťaživým textom vo vnútri. Medailónik by mal slúžiť na predstavenie autora, no v tejto knižke sa nám dostáva len chaotická spleť slov. Ktoré neinformujú, sú tu len pre efekt.

Šťastný úsmev ako úvodná štácia krížovej cesty.

Zafarbiť každú jednu stránku paletou 50 odtieňov sivej bolo inovatívne a pútavé riešenie. O to viac zarazí samotná inšpirácia tými najslabšimi dielami, ktoré v súčasnej literatúre vznikli. Veď 50 odtieňov sivej filmári síce zachránili a vytesali z neho priam kultový film, ale zo samotnej literárnej predlohy čiší číra neskúsenosť až neznalosť pravidiel literatúry.

A ďalšia knižka, ktorú cítime ako inšpiráciu tiež nie je lepšia. Jana Kuricová-Tomaľová vyšla so svojím literárnym debutom unáhlene. V čase, kedy nemala ani poňatie o skutočnej poézii. Jediným ospravedlnením na vznik zbierky Na dno duše sú humánne pohnútky deklarované na zadnej strane prebalu: „Venované všetkým tým, ktorí sa nevzdávajú a deň čo deň urputne bojujú s prízrakom zvaným depresia.“

Jana KT v jednej zo svojich básní píše: neumieram každý deň. Neullior sa rozhodla pritvrdiť. Jej lyrický subjekt umiera každý deň.

Nihilizmus autorka priznáva od samého počiatku:

„Si neznesiteľne prázdny kúsok tmy v oblakoch pary.“

Záchranou sa javí alkohol: „Letargia padá na kolená, cez opitú rozkoš šije k tvojmu menu krídla…“

Agónia dýcha z riadkov:

Ja budem mávať rukami

ako vosková smrť,

kým ticho zaznie

výkrik do teba,

že som len

život

vo výklade zlomených sŕdc.

Láska je nedosiahnuteľným snom:

a čakáš na lásku,

plamene,

na city

také šialené,

až ju iný rozfúkal.

Chýba obsah pre ľahšiu orientáciu. No kľúčovou sa javí báseň na strane 92:So smrťou Krista to bolo inak.

Poetka končí hrozbou:

A ak zabudneš…

tak o tebe budem písať,

o páde na kožu spotenú strachom,

o kvitnúcej slabosti v kostiach,

keď zostala tma.

Paralela s umučením Krista je zjavne ten najsilnejší obraz, aký nám táto zbierka poézie poskytuje. No kým umučenie Krista je zasadené do kontextu viery, čím získava duchovný a hlbší rozmer, umučenie ženy je len žalobou skazenosti ľudstva. Krížová cesta ženy neprináša rozhrešenie. Prináša len potoky sĺz a krvavé rany. Lyrický subjekt je nositeľom beznádeje. Končí v zvieracej kazajke, bez schopnosti milovať a byť milovaný.

Príjemným osviežením je druhá časť knihy. Denník subjektívnych pocitov negatívnej hrdinky. O neschopnosti milovať, či aspoň priateľsky porozumieť nezmyselnému dianiu všade navôkol.

„Láska bolí NAJVIAC na svete, lebo láska má túžbu. Neviem. Chceš, nechceš, bolíš ma. Občas tak šialene, že to ani neviem opísať.“

V denníkovej časti autorka zavŕšila duševný striptíz. A vykreslila obraz beznádeje, ktorá desí.

Pozitívne dojmy virtuálnych priateliek bez priezvisk sa javia byť zbytočnými. Ony by si svoje miesto našli aj inde, či už na sieti, alebo v komentároch internetovým kníhkupcom. Z tejto várky zažiaril Stefan Z. :“Svojím neviazaným veršom vydychuje svoje vnútro smerom von ako keď džezový hudobník hrá na saxofóne svoje prekvapujúce improvizácie a sprevádza ho razantný hráč na bicie.“

Doslov od Doroty Nvotovej je terno. Je to eso, ktoré môže zbierku posunúť aj do rúk čitateľov, ktorí by o ňu bez Doroty snáď ani nezavadili.

A nadšené riadky samotnej vydavateľky Zuzany Kuglerovej podľahli turbulencii posledných dní.

Na záver by bolo vhodné aspoň pár slovami načrtnúť samotné vydávanie kníh. Laik by si mohol myslieť, že poézia je individuálny šport vznikajúci v zatvorenej izbe a poet je novodobý osamelý bojovník. Kým si človek píše do šuplíka, môže to tak aj fungovať. No akonáhle sa riadky majú pretlačiť do kníh, nastáva čas kolektívnej spolupráce. A naša slovenská literárna scéna je primalá na to, aby debutanti zatracovali jedno malé vydavateľstvo za druhým. Pár väčších hráčov na trhu tu samozrejme ešte ostáva, ale tá ochota spolupracovať, zafinancovať a vydávať….na to žiadne garancie začínajúci autori nemajú.

Text a foto: autor.