Knižná mapa

Svet sa spomalil, ľudstvo viac stíchlo, grécki seizmológovia až teraz boli schopní zachytiť reč planéty. Len človek, ten neskutočne liberálny a na svoje vlastné ja zahľadený človek, má problém: prispôsobiť sa, poučiť sa, pochopiť podstatu vecí.

Rozmáha sa chválenie hrdinov koronakrízy. Na fb sa množia statusy, ako nás zachránili krajčírky, volá sa na potlesk zdravotníkom a na slávu predavačom.

Áno, oni boli po ruke ako prví. Museli sa naučiť čeliť neviditeľnému nepriateľovi. Krajčírky zaimprovizovali a hľadajú stále krajšie strihy a vzory rúšok. Zdravotníci sa museli naučiť viacej chrániť a selektovať. A predavači si museli urobiť väčší poriadok vo svojich prevádzkach.

Ale nezaspávajme na vavrínoch! Hrdinami dnešnej doby nemôže byť len hŕstka profesií. Priložiť ruku k dielu môžeme predsa my všetci. Ak prestaneme hľadieť iby sami na seba a na vlastný prospech. Hrdinsky sa správajú aj médiá, ktorí celé toto povedomie o nákaze pomáhajú rozširovať do celého sveta. Aj do najzaostalejších kútov, do domácností, kde ľudia ani nemajú internet. Veď stačí, ak majú jediný televízor, rádio, prinajhoršom poštovú schránku. A k informovanosti obyvateľstva prispievajú aj miestne samosprávy. Hlavne na našom juhu sa ešte stále nájde množstvo populácie, ktoré štátny jazyk neovláda. Ale pracovníci miestnych úradov tie najdôležitejšie informácie a nariadenia prekladajú a rozširujú po celej obci.

Aj kňazi sa spamätali. Inovatívne našli nové formy komunikácie: domáce pobožnosti, online kázne, viac náboženských programov v televízii aj v rozhlase.

Vydavateľstvo Ikar zabalilo knižky pre viaceré karanténne centrá. Svoje tituly rozdelili do kategórií: ženské romány, detektívky….aby repatriantom aspoň touto formou spríjemnili ponurý pobyt, kde nemajú wifi a sú zamknutí vo vlastných izbách.

Ani básnici a spisovatelia nemusia stáť bokom. Je tu predsa obrovský priestor na reflexiu. Jedinečná téma, ktorej sa môžeme chytiť, pomenovať, zaznamenať. Nielen pre seba, ale aj, či ale hlavne pre budúce generácie. Žijeme v mimoriadnych časoch a je dobré si túto výnimočnosť uvedomovať a plne precítiť.

V týchto časoch viacerí moji literárni priatelia píšu denník. Zaznamenávajú svoje zmenené dni. Pre seba, pre svojich priateľov. Tiež nie som výnimkou. Píšem denník, opisujem dianie doma aj vo svete. Ale nerobím to verejne, dokonca ani elektronicky. Vrátila som sa k starému dobrému zápisníku a peru, ergo rukopisu.

To, v čom sa poslednou dobou borím a brodím, je facebook. So záplavou nezmyslov, žalospevov, nič neriešiacich hádok a vyslovene nerozumných návrhov. Všetky tie blokovania, bany, …iróniou je, že status s púhymi dvomi lajkmi sa dostáva do očí, uší aj myslí nepochybne viac než dvoch ľudí. Reagujú naň samostatne, vo vlastných statusoch, či v komentároch k úplne inému statusu.

Toto mi miestami pripadá ako bahno, ťahajúce človeka do vnútra. Oberajúce ho o vlastný pokoj a radosť. Zahmlievajúce skutočné hodnoty. A z toho hľadiska ma úprimne teší, že som pobyt na sieti aj na nete dokázala zredukovať na minimum.

Viacej si vážim vlastný domov, kvietky v črepináčoch, vlastnú záhradu so všetkými jej elementmi. Od trávy cez rastlinky, stromy a kry. S láskavou rukou zachraňujem následky ničivého sucha. Polievam s mierou, olamujem oschnuté vetvičky, výhonky. Ničenie sucha je evidentné. Na dvoroch bez trávy jarný vietor víry prach usadzujúci sa v pľúcach.

A človek zakladá požiare. Vypaľuje trávu, horia lesy a čas od času aj človek vo vlastnom domove. Hlavne v tomto čase krízy a sucha: mali by sme byť pozornejší a zodpovednejší. Nezapaľujme oheň, ak mienime vzápätí odísť a nechať plamene ako hračku v rukách nezbedného vetra. Nezahadzujme žeravé ohorky do suchej trávy, na lesy a lúky. Nenechávajme ani vo vlastných domácnostiach bez dozoru žeravý popol, zapálené sviece, či jedlo na ohni.

Lebo človek zabúda, neustráži, požiar bude stále väčší. A zaťažujeme hasičov.

Zmenila som názor. Pred krízou som mala blízko k liberálnym názorom. Ale v tomto čase ideály slobody zlyhávajú.

Na statuse jedného politika som sa dočítala, že obyvatelia karanténou uzavretej rómskej osady z Krompachov pod rúškom noci ušli z osady a zapálili aj priľahlý les. Opatrenia by mali byť jasné: nájsť, vyhľadať, identifikovať a potrestať. V čase humánnej nákazy som za prísnejšie tresty. Tresty za nedodržiavanie karantény, za zakladanie požiarov, za ohrozovanie verejného zdravia.

Všetci sme na jednej lodi. A je mi naozaj ľúto, že si to ešte stále mnohí neuvedomujeme. Že si nevidíme ďalej od vlastného nosa a od vlastnej lásky ku slobode, či anarchii.