Knižná mapa

Ospevovať slobodu a demokraciu je síce fajn, ale na poli kultúry sa divoký kapitalizmus prejavuje devastačne. Kým dovtedy boli peniaze na všetko, zrazu nie sú na nič. A autori trávia celé roky čakaním na grant.

O fonde na podporu umenia, vďaka ktorému môžeme vydávať knižky v tvrdej väzbe a ilustrované etablovanými výtvarníkmi som už na svojom blogu písala. A s natáčaním filmov to nie je o nič ružovejšie. Mať svoj veľký filmový sen je síce fajn, no vzápätí nastupuje tvrdá realita: čakanie na sponzorov, prípadne na podporu z audiovizuálneho fondu.

O tom som ešte veľa nepísala, no tiež snívam, či skôr s celým štábom snívame svoj filmový sen. Malo by ísť o dokument mapujúci životné boje zhruba pätice protagonistov. A horúcim kandidátom na jedného z tých odvážlivcov, ktorí pustia filmový štáb do vlastných životov, ba priam do vlastnej hlavy, proste som aj ja.

No priveľa optimizmu už nemám. Jednu žiadosť o grant už zamietli. Štáb projekt prepracoval a podľa mojich informácií sme v štádiu čakania na posudok.

Ale čisto hypoteticky: ak by sa natáčalo v týchto dňoch, zrejme mnohí priatelia a známi by boli prekvapení. Pamätali si Renátku v dúhových šatách….naposledy, keď som pred kamerami mala niečo prezradiť o vlastnom živote, vyšla zo mňa fráza:“som šťastne vydatá“.

To ešte nebola korona, to sme ešte boli len niekde na počiatkoch nášho spoločného života. Ono tieto ťažké dni sú skúškou spolužitia. A zrejmou výzvou pre mnohé manželské páry. Či nechajú vo svojich životoch prerásť to, čo ich oddeľuje, alebo začnú pracne pátrať a dolovať veci, ktoré ich spájajú.

Nás dvoch spája okrem iného aj láska k hudbe. Vždy, keď bola nejaká možnosť, ma muž ťahal: poďme na koncert, festival, či len do rockového baru. A pokúpil mi X rockových tričiek, aby sme boli zladení. Obaja v rifliach, čiernom tričku, čiernej mikine. Vždy som mala dojem, že ma čierna ubíja, že by tie naše coming out tričká mali vyrábať aj v bielej, červenej, vojenskej kaki.

No akosi mi to prestalo prekážať. Posledné dni trávim v čiernych legínoch a čiernom svetri, v čiernom tričku s nápisom Kabát: Corrida. A dokonca mám vyholenú hlavu nad ľavým uchom- krok, na ktorý som v živote netušila, že sa raz odhodlám. Ono to „nikam nemusíš chodit, nic nemusíš dělat“ má aj more výhod 😀

No proste Punk ako životná láska, rebélia ako cesta z ktorej niet úniku.

O tom je aj slovenský film Punk je hned!

Oslovil samotný názov, zaujal trailer aj film k filmu. Film vznikal štyri roky. Prvý rok sa len sledoval životný štýl a vznikal samotný scenár. Nízkonákladovosť sa dosiahla využitím reálnych stavieb a hrou skutočných narkomanov. A aj keď je vo filme defilé prakticky všetkých dostupných drog, údajne to nie je film o drogách, ale o nezrelosti.

Hlavnou postavou je mladý muž. Otec, ktorý necháva svoju ženu a malého syna živoriť v biednych podmienkach. Peniaze zháňa krádežami a drobnými podvodmi, no všetko ide na drogy s kamošmi.

Špirála závislosti sťahuje hrdinu stále hlbšie. Stráca ženu, podnájom. Zachrániť ho má veľká krádež, no je z nej len veľký krvavý problém.

Zaujala invencia autorov, opakovanie scén a bohatý dej. Najviac som si vychutnala záver: polonahé vyšportované telo hrdinu s čírom, sám proti celému svetu. Looser, ktorému sa ani samovražda nedarí. No možno je to len symbolom našej neskrotnej lásky k životu, ktorá prekoná aj nemožné a nepredstaviteľné.

Osobne som skutočne rada, že sa na Slovensku natáča. A že práve takéto inovatívne filmy z reálneho prostredia. Z periférie, kam väčšinová spoločnosť ani nechodí a spomedzi ľudí, od ktorých by bolo rozumnejšie utekať preč.

No úsmev na perách zamrazí zase len realita: hlavný protagonista sa prieméry filmu nedočkal! Po havárii upadol do kómy a následne zomrel.