Knižná mapa

Bulvár ho označil nálepkami Narcis, či tyran, svetská moc ho uvrhla do väzenia pre odpor voči kresťanskej cirkvi a umelecká kultúra ho vníma, ako revulociára svojej epochy. Paul Gaugin zanechal prosperujúce zamestnanie a veľkú rodinu kvôli volaniu divočiny.

Verný čitateľ už pozná smerovanie. Zase sme na stope slávneho van Gogha. No posunuli sme sa „o dúm dál“, k jeho rovnako, no predsa úplne odlišne kontroverznému priateľovi Paulovi Gauginovi.

Na stole máme ďalší biografický film: Eden Found – Život Paula Gauguina (2003) 47 minút. V úlohe majstrovej manželky zažiarila šarmantná Nastasia Kinski.

Vo filme vidíme stvárnenie ťažkej dilemy: uspokojiť sa so životom otca rodiny a predavača plátna, či počúvať hlas svojho srdca a nastoliť nový smer v maliarstve. Fascinovaný Gaugin je presvedčený, že impresionisti ustrnuli v slepej uličke a cíti sa byť vyvoleným, aby rozpútal výtvarnú revolúciu.

Ako prvý Európan preniesol na plátno svoju fascináciu domorodými kmeňmi Ázie a Afriky.

Krásnou ideou je tiež rozhovor Gaugina s Pissarom, kde spoznávame akúsi definíciu umenia: umelec je ten, čo vidí až za obzor a prináša nové vízie a pohľady do sveta svojej doby. Očarený domorodým obyvateľstvom Tahiti zachytáva krásu ich pôvodného náboženstva v poslednej chvíli. Násilné obracanie na kresťanskú vieru je asistované vojakmi a znamená búranie starých modiel. Jeho vzťah s manželkou je vo filme idealizovaný. Neukazuje úplné odtrhnutie od rodiny, ani domorodú milenku. Film vrcholí stvorením veľdiela:

Odkiaľ prichádzame, kto sme a kam smerujeme?

O vzťahu Paula Gauguina s Vincentom van Goghom niet vo filme zmienky. Tiež sa tu nedozviete, že ako trojročný stratil svojho otca-novinára a jeho babka bola zakladateľkou feminizmu.

O významnom priateľstve sa dočítavame na jednej webstránke toto:

„V jednom hostinci v Pont-Avene sa začal stretávať s inými chudobnými maliarmi, ktorí mali podobný osud ako on. Tu Gauguin vytvoril dnes slávnu kompozíciu Videnie po kázni a Jakubov zápas s anjelom. Gauguin v tom obdodí napísal výrok: „NEKOPÍRUJTE PRIVEĽMI SKUTOČNOSŤ. UMENIE JE ABSTRAKCIA. VYVODZUJTE HO Z PRÍRODY TÝM, ŽE ZOČI-VOČI NEJ BUDETE SNÍVAŤ, A MYSLITE SKÔR NA TVORBU AKO NA VÝSLEDOK.“ V roku 1889 vytvoril známe obrazy Žltý Kristus a Zelený Kristus. Na týchto obrazoch sa uplatnila jeho myšlienka syntézy krajiny. Neskôr sa Gauguin vybral do Arles, kde býval jeho priateľ Vincent van Gogh. Tu našiel krajiny, ktorých ráz i osvetlenie ho podnecovali, aby pokračoval vo svojich pokusoch v smere, ktorý si predtým vytýčil. Neskôr sa však vzťahy medzi nimi zhoršili natoľko, že si Gogh odrezal z rozrušenia vlastné ucho britvou, potom čo s ňou ohrozoval Gauguina. Po tejto nešťasnej udalosti sa Gauguin vrátil naspäť do Pont-Avene a neskôr do Pouldu.

Na Tahiti, okrem toho, že mal podlomené zdravie, mal aj problémy s úradmi, pretože sa zastával tunajších domorodcov. Kvôli mnohým problémom, ktoré ho ťažili sa koncom roku 1897 pokúsil otráviť, avšak zachránilo ho to, že dávka, ktorú si pripravil bola prisilná a jeho organizmus ju ihneď vyvrátil. O ďalšie siahnutie si na život sa nepokúšal.“

(https://referaty.aktuality.sk)

A čitateľ snáď dovolí, aby som bola zase raz subjektívna. Rozpitvime si kúsok ten majestátny obraz:Odkiaľ prichádzame, kto sme a kam smerujeme?

Vo filme to ukázali ako plátno cca 1×2 metre. A ilustračne je dostupný aj na google. Symbolizuje rôzne náboženstvá a kultúry. Oblečené aj odhalené postavy tu ožívajú vlastnými životmi. Znázorňujúc autorov názor, že každé náboženstvo odpovedá na tie isté otázky. Mení sa len forma a štýl.

A sledujúc históriu človek pochopí, na akých chabých nohách stojí celá tá naša kresťanská spoločnosť. Ako nás de facto obrali o našu pôvodnú vieru, zborili naše kulty a totemy nahradiac ich obrazom umučeného Krista.

Hlásajúc sa k maďarskej národnosti človek len nechápavo vníma, ako nás obrali prakticky o všetko. Starí Maďari mali svoju vlastnú vieru (táltos hit) aj vlastné písmo (rovás írás), no usadiac sa v Karpatskej kotline sme vlastne všetkého vzdali. A pôvodné prvky našej kultúry musia etnografi prácne vyhľadávať z našej pravlasti Mongolska, kde sa miestni šamani- táltosovia ešte stále venujú liečeniu ľudí. A kde ešte žije pôvodná viera, kultúra, svetonázor.

Kto sme? Európania? Čo sa unisono hlásiu ku kresťanskej viere? Kde sa stále viac ustupuje prisťahovalcom, stavajú sa mešity, globalizácia z nás robí jednotnú, beztvarú a slabú masu.

A kam spejeme? Koronakrízou priamo do záhuby? V mene imaginárnej hrozby sme si nechali vziať celé svoje doterajšie životy. Nacvičujeme akúsi tragikomédiu v maskách, strácame sociálne istoty, spoločenstvo najbližších. Štátne hranice rozdelili rodiny. Ostal mediálny a internetový priestor plný manipulácie a beznádeje.