Koronadoba nás donútila zavrieť školy. Deti sa majú vzdelávať diaľkovo, do detských domovov je zákaz vstupu. No ako táto izolácia vplýva na deti samotné?
Postupné uvoľňovanie pomerov je veľkou úľavou. Otváranie škôl malo byť ďalším krokom. No ako vidíme aj čítame, jedna škola za druhou ostáva zatvorená. Samotní rodičia nemajú záujem. Do škôl by svoje deti podľa prieskumov poslalo len cca 40 percent respondentov. A len vysokoškolsky, či odborne vzdelaní rodičia. Rodič so základným vzdelaním, či bez maturity, uvíta možnosť nechať dieťa doma. Nie, že by sa mu nejako výrazne doma venovali.
Vídam, ako škrípe spolupráca, ako deti neberú mobil a neposielajú vyplnené úlohy. Lebo jednak chýba motivácia a zrejme aj odborný výklad.
Sama som s dcérou musela rátať trigonometriu. Tí základne vzdelaní zrejme už aj zabudli, o čom tá trigonometria vlastne je. No a neposielať deti do škôl mi príde ako znak nezáujmu. Ak nič od výchovy svojho dieťaťa neočakávam, zrejme mi bude plne vyhovovať, ak sa aj úplne odtrhne od školy, hlavne aby chodili detské prídavky, bolo na chleba a energie.
čítať, písať, počítať- základné zručnosti každého…
Oveľa lepšie to nie je ani medzi najmenšími. Z môjho rozhovoru v škôlke v Tornali s pani riaditeľkou vyplýva smutné konštatovanie, že škôlka supluje rodičov. Sú deti, ktoré nemajú doma žiadnu detskú knižku. Akosi rodičia nechápu význam kníh, ani literatúry.
Spájať knižku s čitateľom je základom mojej práce literárnej aktivistky. Na foto Z. Kuglerová, R. Montmartre B., O. Kalamár.
Naše literárne stretnutia bývajú tiež aj zo strany literárnej obce občas zaznávané.
Vraj nemá význam ísť medzi deti „len preto, aby videli živého spisovateľa“. A že sa len pretŕčam a nič mi to na mojej ceste neprináša.
Našťastie karanténa všetko pomenila, aspoň u mňa. Zúčastňujem sa jednej literárnej súťaže za druhou, dokonca teraz prvý krát budem mať v zborníku aj fotografiu, ktorá má síce skromné, ale umelecké ambície. (Aspoň v názve a téme určite.)
Áno, každý má právo na svoj názor. A možno samotní iniciátori tých výjazdov na východ (Zuzka Kuglerová a Ondrej Kalamár) by nám mohli najvierohodnejšie pomenovať, prečo tie cesty pravidelne podnikajú. Čo im dáva stretnutie s deťmi, ako im poskytujú cennú spätnú väzbu, obdiv, úsmev aj prijatie. Rozprávkárka aj aforista zrejme žijú v úsmevoch detí.
Kniha- slovenská a súčasná- ako voda živá.
Koncom júna plánujeme prvé nesmelé kroky. Keďže detské domovy sú ešte zatvorené, myslela som na piknik vo voľnej prírode. Deťom robí čerstvý vzduch určite dobre. A my sa nateraz uspokojíme aj s bezpečnou vzdialenosťou, bez podávania rúk a bez objatí.
Fotografie sú z posledného literárneho stretnutia v Tornali. Fotila Dadka Csóriová. Ďakujeme 🙂
Celá debata | RSS tejto debaty