Knižná mapa

Videla som koncert huslistu s celým orchestrom. TV Barandov ich dáva pravidelne. A pred pár rokmi v zime a hustej hmle som šoférovala dlhé kilometre na koncert jednej z mojich punkových srdcoviek.

André Rieu: Láska v Benátkach. Na prvý pohľad by sme si mohli myslieť, že sa k nám svetoznámy huslista naozaj hlási z mesta romantiky v slnečnej Itálii. No Benátky sú len v kulisiach a kostýmoch. Natáča sa v jeho rodnom Maastrichte na štvorcovom námestí s masami nadšených divákov.

Kamera odviedla úžasnú prácu, zvedavcom rôzneho veku až čítame z pier: Aha! André Rieu! A zároveň s nadšením ukazujú jeho smerom.

Obecenstvo žiari úsmevmi, pri zázračnom dieťati, 9-ročnej opernej sólistke im tečú slzy dojatia po tvári. Bielovlasý párik si v očarovaní dáva pusu.

André komentuje po anglicky. Účinkujúci prišli z vyše desiatich krajín. Publikum máva národnými vlajočkami.

„Hudba spája!“, tvrdí aj dokazuje Rieu. Rusi sú kúštik prijímaní s nevôľou, no presvedčujú rovnako, ako ostatní. Niektoré melódie sú až notoricky známe. A je vlastne aj jedno, že to spieva Ukrajinka po rusky. Spievajú a tancujú aj tí, čo ruštine zrejme vôbec nerozumejú.

Maďarský skladateľ Lehár Ferencz sa uvádza ako Francz Lehár a niektoré prvky jeho skladby sú vyslovene komické. Flautistka šteboce ako vtáča, diváčka švitorí celá unesená.

Romantické stojany a princeznovské šaty, romantika sa dá krájať. Ľudia žiaria šťastím a dojatím.

Pravú silu javov poznáme až v kontrastoch. Až pri pohľade na šťastie iných si naplno uvedomíme vlastné nešťastie. Až pri pohľade na ich bezstarostnosť a lásku si uvedomíme, aký je náš svet desivo krutý a bezcitný.

A aký je zázrak, že ešte sú miesta, kde ľudí neubíja bieda a nevraživosť.

Paganiniho nazvali Diablov huslista.

André Rieu predvádza pravý opak, povznáša srdcia, roztápa ľady.

A má sakramentsky pravdu: hudba spája, búra hranice. Hudobník si môže dovoliť byť svetobežníkom. To tí spisovatelia majú oveľa komplikovanejšie. Vsadiť celý život na jediný jazyk a hľadanie nuansí v ňom….potom by človek aj emigroval, ale vlastne nemôže. Jeho angličtina je slabá. A aj keby sa niekoľkonásobne zdokonalila, aj tak bude stále krývať v porovnaní s rodnou rečou.

Nepočúvam vážnu hudbu. Občas sa mi priplietla do cesty a zase sa skromne stiahla. Spomínam tak na Patetickú, ktorú nám stará vychovávateľka pustila na stredoškolskom internáte, či po pár rokoch na Vivaldiho Štyri ročné obdobia, ktoré uchvátili zo dvoch mojich spolužiakov na vysokej.

Ja aj v hudbe hľadám text, výpoveď, vyznanie, či obraz bolesti. Zrejme aj preto mám najbližšie k In Flames (V plameňoch), či k maďarským punkerom, ktorí sa odhodlali zhudobniť najslávnejšie básne legendárneho József Attilu.

Hétköznapi Csalódások (Každodenné sklamania) som videla v malom rockovom klube v maďarskej Kazincbarczike. A že o žiadne sklamanie nešlo, snáď ani netreba dodávať.