Sme to, čím sa rodíme, alebo čím nás činí výchova? Máme dostatok príležitostí naplno rozvíjať svoj vrodený potenciál? Alebo nás rodové stereotypy celoživotne ťahajú k zemi?

Čas od času sa vraciam k téme feminizmu. Tentoraz som súlad s mojimi názormi našla v malej brožúre Oľga Pietruchová/ Adriana Mesochoritisová: Rodová rovnosť v organizácii. Oľga Pietruchová brojí za vyrovnanie platov mužov a žien aj v ďalšej publikácii: Nedocenená práca žien.

No nemusíme hneď tak zhurta.

Je príjemné sa zamyslieť, ako sa to u mňa/nás vlastne začalo….

Asi každý otec túži mať syna, aby mu predal svoje zručnosti, vedomosti, či len aby mal výpomoc po ruke. Môj otec takéto šťastie nemal. Avšak ako pravý pragmatik nehodil flintu do žita.

Mladšiu dcéru nechával pri žene v kuchyni, ale tú staršiu (mňa) si brával so sebou pomáhať vlastne pri každej práci. Do záhrady aj do kôlne, rúbať drevo aj stavať králikárne. Pomocná sila sa zišla vždy. Mne ostala láska k záhrade, k tatinovi aj k hrubým/ mužským prácam.

Chodila som na technickú strednú školu a aj teraz robím prácu, v ktorej sú dominantní muži.

Došla som bez pozvania na nábor medzi samých mladých mužov. Náborár mi hneď zhurta oznámil, že toto „ženy nezvládnu“. Vraj možno tak vláčik by bol vhodný pre ženy.

Po príchode do Bratislavy tiež čisto mužské osadenstvo kurzu. Ale tu už doviali vetry Európskej únie. A tak vyučujúci si ani nedovolil pochybovať, či žena ten kurz zvládne. Začala som s ostatnými, skončila som s ostatnými. A aj robím ako oni.

Tie zažité pochybnosti, čo žena zvládne a čo už nie, sa často mýlia.

Fyzicky máme svoje limity, avšak mentálne za mužmi nezaostávame.

A čo sa týka práce vodičky, ženy sa k nej správajú, podľa toho, ako ich vídam, zodpovednejšie, opatrnejšie.

To práveže muži sa rútia bez sebareflexie a demolujú so sebou značnú časť zariadenia. O škodovej udalosti zapríčinenej ženou som za celé mesiace ani nepočula.

Ženské práce ma nenapĺňajú, lebo z dlhodobého hľadiska ich ani nie je vidieť.

Žena sa môže navariť a naupratovať do zbláznenia, aj tak po nej nič neostane.

Zatiaľ čo muž postaví dom, zasadí strom, deti ponesú jeho meno, po tých významnejších aj celé ulice a na námestiach im stavajú sochy.

Väčšina žien sa postavením mužovej pomocnice uspokojí po celý život.

Samotné náboženstvo len upevňuje patriarchát a nadriadené postavenie mužov doma aj v spoločnosti.

Publikácia dvoch dám krásne ilustruje, ako pozitívne vplýva na vývoj organizácie aj celej krajiny, ak sa na jej riadení podieľajú aj ženy. Píšu, že ženy prinášajú prosperitu a mier, muži investujú do zbrojenia a na vojny.

Ženský element často chýba v riadiacich funkciách našich podnikov aj politických strán.

Ešte stále sa nachádzame v dobe temna plného predsudkov, kedy žena musí dokázať minimálne trikrát toľko, ako muž, aby bola aspoň natoľko uznaná.

Autorky spomínajú rodový tréning so sľubnými vyhliadkami:

„Rozdiel medzi úspešným a neúspešným podnikom/ organizáciou je často v tom, že úspešný podnik pristupuje k svojim zamestnancom nediskriminačne a dáva dôraz napr. na vybudovanie kvalitných služieb pre nich. Spokojný zamestnanec/ spokojná zamestnankyňa je nielen lojálnejšia k podniku, ale podáva aj omnoho väčší a kvalitnejší výkon. „

Je vhodné poznať napríklad Antidiskriminačný zákon. Autorky píšu, že „rozlišuje viaceré formy diskriminácie: priamu a nepriamu diskrimináciu, obťažovanie a neoprávnený postih.“

Pozitívne prípady väčšej možnosti sebauplatnenia žien spomínajú najmä v severských krajinách.

U nás nás má zrejme utešiť už samotný fakt, že legislatívne máme nakročené smerom k rodovej rovnosti a nástupom do firmy s pokrokovým vedením sa nám snáď dostane možnosti pracovať aj v nie typicky ženských povolaniach.

Pokrokové celebritné páry idú samozrejme oveľa ďalej. Nedávno som zachytila informáciu, ako svoje novorodené dieťa volajú to. Aby priklonením sa k ženskému, či mužskému rodu nedeterminovali jeho prirodzený vývoj.

Mne osobne napríklad vadí aj prípona –ová, ktorou sa ženské mená líšia od mužských.

Navonok nič, či málo hovoriaca prípona hovorí viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Len sa zamyslite. V starom svete bol niekto krajčírom, tak ho volali Krajčír. Prípadne podľa regiónu, ako sa ľudia dorozumievali, tak ho mohli nazývať Szabó, Krejčí, či Schneider. Zo Schneidera sa poslovenčením dostali k menu Šnajder a všetky tie Szabové a Šnajderové boli vlastne len krajčírove ženy. V zmysle akéhosi vlastníctva- ženy služobnice, nevoľníčky.

Maďarčina má tento privlastňovací názov ešte absurdnejší. Ak sa krajčír volá Szabó István, tak jeho žena je vlastne detto v zelenom: Szabó Istvánné. Krstné meno, či meno za slobodna sa stáva defacto druhoradým. (Ako aj samotná žena?)

Proste dľa môjho názoru niet ďalšieho pokroku, ak si ľudia neuvedomujú všetky tie prežité predsudky a definície, akými obmedzujú a popierajú potenciál ženy ako slobodnej ľudskej bytosti.