Knižná mapa

My v literatúre sme ako jedna veľká rodina. Mnohí sa aj osobne poznáme, vnímame nielen naše diela, ale aj naše životy sa vzájomne prepletajú. Utvárame priateľstvá a občas ich aj ukončujeme. Do akej miery by sme tým však mali zaťažovať nič netušiaceho čitateľa? Odpovede hľadajte v redakcii literárneho časopisu Dotyky.

Bolo mi venované predplatné tohto časopisu a jeho výtlačok mi nedávno skončil v schránke.

Po prvotnom prelistovaní bolo fajn vidieť, že ešte stále majú Almanach, ktorý ponúka priestor pre začínajúcich autorov. Úspešnejších publikuje aj s honorárom a tým menej šťastlivým posiela aspoň odkazy.

Čo sa týka ich avíz na literárne súťaže, s poľutovaním musím konštatovať, že redakcia, alebo distribúcia asi nepozná kalendár.

Propagujú literárne súťaže Cena Rudolfa Fábryho či Jašíkove Kysuce, no keďže je po uzávierke, sú nám tieto odkazy na milú Jarmilu.

Čo sa týka prózy, objavili mne už dávno známu prozaičku Martinu Krnáčovú.

Poviedka Daniel od Martiny Krnáčovej.

Martina je jedna z mála autoriek, ktorá sa nebojí rozoberať ani psychiatrické témy, či opisovať akési erotické pnutie, čo sa u začínajúcich autoriek málokedy vída. So svojím Danielom v Literárnom Zvolene síce neuspela, no ja som ten potenciál v diele videla a teší ma, že ho tam zjavne vidí aj redakcia Dotykov.

Z poézie objavili napríklad aj básnickú zbierku od Márie Jakúbekovej Vykrivenie. Táto zbierka sa teší všeobecnému uznaniu v literárnych kruhoch, teda, ak by som parafrázovala jednu z porotkýň Superstáru: boli by sprostí, keby to neposunuli ďalej.

Najväčším prekvapením týchto Dotykov je však promo knižky Peter Hotra: Banality. Banality boli tou knihou, ktorá naštartovala moju dráhu recenzentky. A ako pri všetkých mojich začiatkoch, aj toto začínalo s veľkým treskom.

Autor avizoval knižku o depresii a recenzenti to dielko mojkali ako novorodenca v perinke. Na mňa však toto depresívne dielo, v ktorom sa motáme v akomsi pekelnom kruhu a autor  po všetkých trápeniach doprevadí svojho anonymného hrdinu na miesto, odkiaľ si ho aj vyzdvihol, pôsobí hrozne frustrujúco.

Stretávame sa s opismi prázdnoty a vyslovenej averzii k ľuďom.

Podaktorých filozoficky založených ľudí síce fascinuje, ako autor opisuje banalitu zla, ale …!!!…určite toto dielo neodporúčam nikomu, kto by mal depresie. Či už sám, alebo v rodine. Lebo určite nie je zdravé vytvárať si predstavu depresie ako nekonečného bahna, v ktorom sa dá len banálne skapať.

Samotný úryvok zvolili bravúrne. Ukazuje na prázdnotu života deprimovaného päťdesiatnika aj na banalitu zla, ktorú vníma cez televíziu, či literatúru.

Samotný rozhovor s autorom je však jednoznačne pohoršujúci.

Jednak sa nám ten anonymný novinár – žeby sám Hotra??? – zabudol podpísať a jednak spomína na ľudí zo sveta literatúry, s ktorými by mal vedieť žiť na tom našom malom Slovenskom literárnom pieskovisku.

O svojom živote sa Hotra vyjadruje so šokujúcou úprimnosťou:

-Prežil som aj viacročné temné obdobie, keď som veľa pil. Vtedy som toho dosť zmeškal a napáchal veľa zlého manželke a deťom.

Anonymný reportér sa záludne pýta: Na sociálnej sieti o vás jedna spisovateľka povedala, že ste duševne chorý, ktorý sa nevie postarať ani sám o seba. Ako vnímate takéto vyjadrenia.

A Peter odpovedá s jemu vrodenou aroganciou:

-Áno. Bola to Zuzana K. Vnímal som to ako niečo nemiestne. Ako prejav nižšej inteligencie a nedostatočného všeobecného vzdelania……..

Ďalšia otázka ide ešte hlbšie do toho temna, čo Hotru evidentne fascinuje:

Myslíte si, že aj po revolúcii je sloboda slova? Narážam tým na skutočnosť, že ste jedného kultúrneho pracovníka nazvali eštébákom. ……Vaše vyhlásenie som vnímal ako akt spoločenskej statočnosti.

(Ako bezvýznamná recenzetka však žiadnu spoločenskú statočnosť v utajení osoby samotného reportéra NEVIDíM.)

Hotrova odpoveď bola skutočne vyčerpávajúca:

-….Áno, pred časom som zverejnil, že banskobystrický autor a organizátor autorských čítaní M.K. bol za komunizmu major ŠTB.

…Pýtate sa na ohlasy. Pravda je, že väčšina bola negatívnych…..No pre mňa bývalý major ŠTB nie je skvelý ani morálny človek. Napokon aj ohováranie mojej osoby vyššie spomenutou Zuzanou K. súviselo práve s týmto problémom, pretože ona šéfuje organizácii združujúcej poetky a básnikov a v nej úzko spolupracovala (tá spolupráca naďalej trvá- poznámka RB) práve s týmto človekom .

Ako dlhoročná novinárka a literárne činná osoba by som rada podotkla, že tieto iniciály sú nám dôverne známe. A teda Dotyky takýmto spôsobom hrubo manipulujú s verejnou mienkou literárneho spektra. Obaja dotknutí by mali dostať priestor minimálne na vyjadrenie sa k publikovanému rozhovoru.

A samotná redakcia Dotykov by mala mať aspoň toľko slušnosti, že odhalí identitu anonymného reportéra.

S výtvarnou stránkou Dotykov problémy nie sú.

Vlastne sa týmto u mňa Dotyky výrazne odpísali. Som znechutená a sklamaná. A mnohí z branže budú možno aj viac. Aj keď nádejné nájdené talenty sa asi potešia, že ich niekto (ale KTO???) objavil.

Fotografie: autorka