Knižná mapa

Prečítať zásadné diela a urobiť si o nich vlastný obraz by malo byť základom vzdelanosti. Niežeby dnešná doba práve na vzdelanie dávala veliký dôraz. Bukowski však má potenciál zaujať, strhnúť, uniesť človeka do vlastného sveta a dostať sa mu pod kožu. Žiadna kniha mi ešte neprivodila nočné mory. Táto však áno.

Reč je o diele Charles Bukowski: Príbehy obyčajného šialenstva.

Zbierka poviedok majstrovsky graduje. Od obyčajného otecka, čo nevládze zodpovedať všetečné detské otázky a mení sa nám pred očami na bežného kriminálnika, cez množstvo zlých a zle platených prác až po šialený kolotoč písania – prezentácií a stretnutí s džungľou vtedajšej literatúry.

sado-maso, chľast a fet—svet bez tabu—

Bukowski počúva vážnu hudbu a obdivuje ranného Hemingwaya. Väčšinu ostatnej tvorby však kruto a cynicky neguje. Vlastne  väčšinu autorov, ktorými je obklopený, koncertov, ktoré vníma ako popularizovanie starej dobrej klasiky.

„počúvaj Bukowski, myslíš, že sa dnes ešte píše poézia? Že ju ešte niekto píše? Lowell si už svoje odslúžil, chápeš.“

„takmer všetky veľké mená v poslednom čase odišli- Frost, Cummings, Jeffers, W.C. Williams, T.S. Elliot a ostatní, pred pár dňami Sandburg, v priebehu veľmi krátkeho času, vyzeralo to, akoby zomreli spolu“

Ťažko vydreté živobytie striedajú ľahko vyhrané prachy, neodbytné ženy, čo na neho akosi pričasto volajú políciu zase cháska ľahkých žien pochybnej krásy a citov.

Stávkar ožran Bukowského: „ za dve hodiny bolo po šiestich veľkých plechovkách piva a troch deci whisky a on bol v posteli, spal, rozpis na druhý deň hotový, na tvári spokojný úškrn, jestvuje niekoľko spôsobov, ako sa človek môže zblázniť.“

Človek –čitateľ – hlavne žena, ostáva na vážkach. Z jednej strany obdivujem tú priamočiarosť, otvorenosť, úprimnosť človeka, čo sa zdanlivo na nič nehrá.

Jeho opisy nekonečného pitia a nenormálnych spitín sa vlastne hodia aj do našej doby, do našich mokrých štvrtí.

Ale tá degradácia ženy? Žena – tovar, žena promiskuitná – prázdna, bezduchá, na nič poriadne nie súca? Ťažký alkoholik zrejme žiadne lepšie ženy ani stretnúť nevie.

Sex však hrá všetkými farbami dúhy:

„Ale uvedomuješ si, že tým, ako vyzeráš a obliekaš sa, chlapom voku spôsobuješ muky?“

„Áno, nabudúce to chcem s remeňom.“

„S remeňom?“

„Áno, budeš ma biť po zadku, po stehnách, po nohách. Ublížiš mi a potom mi ho tam dáš. Sľúb mi, že ma znásilníš!“

„Dobre, budem ťa byť a znásilním ťa.“

Zaujímavé odstavce sú venované literatúre. Svet drobných literárnych klubov nám pripomína dnešné fb bubliny:

„…odišla na ďalšiu čítačku poézie a čosi až tak nevyšlo, mohol len hádať, čo to bolo: ktosi, koho chcela pretiahnuť, ju nepretiahol, alebo niekto povedal čosi nelichotivé o jej poézii, alebo ktosi, kto ju chvíľu počúval, o nej povedal, že je „neurotička“, nech to bolo čokoľvek, s týmito typmi to bolo tak, či už to vyvolali vnútorné alebo vonkajšie príčiny, oni žiarili plní falošnej lásky alebo čakali pripravení sa na niekoho vrhnúť s hroznou nenávisťou“

Bavia ma jeho zmienky o literárnej kritike. No vyjadruje sa napríklad aj k dodnes aktuálnej téme legalizácie marihuany:

„chcieť od nich, aby legalizovali trávu, je to isté, ako keby ste chceli, aby vám na náramky, ktoré sa vám chystajú nasadiť, najprv natreli maslo, niečo iné vás trápi – preto potrebujete trávu alebo whisky alebo bičíky a latexové odevy alebo dobrú hudbu vypeckovanú tak nahlas, že nemôžete myslieť, alebo blázince alebo mechanické piče“

Posledné poviedky už totálne šalejú. Dostávame akúsi psychotickú verziu Noemovej archy a halucinácie ťažkých alkoholikov.

Je vlastne až zázrak, že z tohto ťažkého alkoholizmu dokázal Bukowski vyliezť a posledné roky života tráviť ako počestný občan.

Viac o jeho vzťahoch k ženám by nám napovedala jeho knižka Ženy, no po tomto masakri fakt netuším, či túžim, alebo netúžim po ďalšej devalvácii ikony ženy.

Fotografia: autorka