Knižná mapa

Ostávame pri filmoch a vo Francúzsku. Len téma je akási ťaživá. Podľa skutočnej udalosti, aké sa aj u nás na Slovensku dejú na tisíce. Až na to, že my nevyťahujeme pištole a nemierime na svoje kamarátky.

Skutočný príbeh, ktorý sa sfilmoval, pomohol nájsť matke- samoživiteľke dobrú dušu, ktorá jej uhradila aspoň dlhy. Aj u nás nám občas niekto v niečom pomôže. Na Vianoce sa zbierajú kadejaké dary, prichádza charita, Červený kríž roznáša potravinové balíčky so štvrťročnou pravidelnosťou. Len tej biedy je aj tak stále veľa.+++++++++++++++++++++++++++++++++++++++

https://www.csfd.sk/film/1025057-ako-mama-spachala-ozbrojenu-lupez/prehlad/

Hlavnou hrdinkou filmu Ako mama spáchala ozbrojenú lúpež  je rozvedená matka dvoch synov. Bývalý neplatí alimenty a ona z jedného platu nevládze platiť nájomné, aj auto by potrebovala na cestu do práce, aj menší syn večne do školy – strava, lyžiarsky, plavecký výcvik.

Banka nepomáha, s nájomným mešká, prichádza exekútor, rozpredávanie majetku, vyhazov z podnájmu…

Otrasné je sledovať, ako malý chlapček má narodeniny a ona s ním sedí v takmer prázdnom byte. Chcel futbalový dres, tak mu jeden kúpila, no iba nejaký treťotriedny, z čoho chlapček žiadnu radosť nemá.

A ten starší je tiež znechutený, ak vidí, že celoživotná drina prináša iba biedu a nemajú nárok ani na dôstojný život.

Film je vzácne úprimný a v stále sa stupňujúcom zúfalstve sa matka odhodlá k zúfalému činu.

Nemilá správa, no u nás na Slovensku už máme aj Organizáciu pracujúcej chudoby. A matky samoživiteľky to aj u nás majú biedne až nemožné.

Dokonca aj výborná standup komička Simona Salátová ostala dlžná na poistnom a rozprávala otvorene o svojej neľahkej pozícii matky samoživiteľky. A to je celebrita a vídame ju na tv obrazovkách permanentne.

Avšak poslednou dobou sa ukazuje s partnerom, komikom Teom – tiež zjavne pochopila, že „ve dvou se to táhne líp.“

Chudoba, bieda —bahno ťahajúce človeka večne k zemi….

Pozerali sme ten film spolu s manželom a najdivnejšie mu prišlo to postupné vyprázdňovanie bytu.

„Už sa nepamätáš? Aj my sme predávali všetko.“ – pripomínala som mu časy, kedy sme aj my živorili, veľmi podobne Laure.

Trojčlenná rodinka z jediného, či aj žiadneho platu. V najchudobnejšom regióne, kde väčšinu prác dávali na čierno a na dohody. S prázdnou chladničkou a domácim chlebom. Na dedine som sa naučila piecť aj cigánsky chlieb – bodak.

Pať krát nás vykradli. Musela som pozbierať všetky zvyšky odhodlania a všetky možné prostriedky, aby sme mohli a vedeli začať nový život v Bratislave, prakticky od nuly.

Spočiatku na ubytovni s večne mrznúcim netom a päťhodinovým čakaním na voľnú práčku.

Najhoršie je, že na Slovensku máme toľko tých Laurí a Laurov, že už to ani nikomu oči nekole.

Možno chcú z celých lokalít urobiť prírodné rezervácie a očakávajú, že to tam pomaly vymrie a vyľudní sa.

Ilustračná fotografia: autorka