Knižná mapa

Dopredu sa ospravedlňujem všetkým tým, čo majú ten pocit, že predvianočný čas by nás mala odvšadiaľ omamovať vôňa vianočného pečiva, či všadeprítomný gýč. Táto téma nie je vhodná pre citlivé povahy- reč bude o ľudských zlyhaniach a tragédiách.

Hovorí sa: povedz mi, čo čítaš a ja ti poviem, kto si.

Po dlhej dobe som si povedala, že sa odstrihnem—od toho, čo mi je podsúvané, čo píšu moji priatelia a známi. A idem si za hlasom vlastného srdca.

Srdca, čo neprahne po romantike, ani sérii detektívok, či fantasy.

Netúžim sledovať výplody oddýchnutých myslí, ani čítať záplavy zamilovaných veršov.

Vždy ma fascinovala realita. Ľudské poznanie, limity a omyly človečenstva.

Tak nejako som objavila edíciu prekliatych reportérov a skončila pri švédskej faktografii.

Prebal z recyklovaného papiera prezrádza, že neplávame s prúdom komercie.

Lars Borge v knihe Projekt vlk podáva poctivú a systematickú prácu reportéra.

Tragická udalosť v najväčšej zoologickej záhrade Škandinávie ho donútila pátrať na všetky smery. Ako vzniklo ZOO v Kolmardene, odkiaľ sa vzal termín „socializovaný vlk“, či akým veľkým omylom bol produkt Intímny kontakt s vlkmi, ktorý prilákal tisíce návštevníkov prechádzať sa vo vlčom výbehu a správať sa k vlkom ako ku krotkým stvoreniam.

Akoby ľudstvo podľahlo vlastným ilúziám a sebaklamom!

Ten istý vlk, ktorý im v minulých storočiach plienil stáda dobytka a takmer si ho vykynožili, má zrazu piť mliečko z dojčenskej fľaše, má sa stať miláčikom a kamarátom.

Ošetrovateľov učia vrčať a zavýjať, nech prejavujú svoje dominantné postavenie ako vodcovia svorky.

„Nadradené správanie či dominancia sa priamo spája s hrozbou smrti. V rizikovej zóne sa nachádzajú aj ľudia, ktorí veria, že ich veľká láska k vlkom im zabezpečí opätovanie lásky zo strany zvieraťa, ktoré im preto neublíži. Samozrejme, zvieratá môžu prejavovať znaky správania pripomínajúce nehu, oddanosť,môžu dokonca prinášať obete svojim ľudským kamarátom ,tvrdí Patrícia Goodmanová. No my ľudia nikdy nepochopíme, ako zvieratá prežívajú tento vzťah.“, hovorí jedna z odborníkov na vlky, ktorá vypovedá po tragickej udalosti, kedy v Kolmardenskej Zoo svorka vlkov zabila a znetvorila svoju ošetrovateľku, ktorú dovtedy vnímala ako svoju matku.

Samotný Lars Berge sa snaží porozumieť dynamike vzťahov v živote svorky vlkov.

Veľkou mierou k tragédii prispelo, že ZOO fungovalo pod vedením zbohatlíkov a marketingových odborníkov, ktorí o samotné zvieratá prejavovali asi najmenší záujem.

Aj samotný vlk, či delfín sa stávajú len produktmi a trpiteľmi v ľudskej honbe za peniazmi.

Akosi tisíce ľudí uverí ilúzii o neškodnosti vlka pre človeka. Sériu incidentov a uhryznutí riešia nekonečnou fluktuáciou. Všetky útoky pripisujú na vrub obetiam, ktoré sa údajne báli, či z nich bol cítiť alkohol, choroba, alebo iný handicap.

Až tragický deň, kedy Karolínu napadli a roztrhali jej vlastní zverenci, prijme vedenie ZOO, aby tento svoj na hlavu postavený projekt zastavila.

Berge ako typický poctivý novinár sa snaží dať priestor na vyjadrenie všetkým zúčastneným stranám. No ako to už aj zo slovenských pomerov poznáme, najlepšou obranou obvinených a kompetentných je zase len mlčanie, či falošné vzletné frázy, akými nám novinárom zatvárajú ústa zrejme po celej zemeguli.

Samotný fakt, že sa pohybujeme po Švédsku plnom švédskych mien a geografických názvov, môže spočiatku pôsobiť rušivo, ale sila príbehu tento diskomfort ľahko preváži.

Tiež mi dosť vadí, že napriek ilúzii, ako na nete nájdete všetko, o téme útokov vlka na človeka sa po slovensky nedočítate takmer nič. Musela som sa zase len vzdať prvotných predstáv a začať hľadať články aj videá po česky, poľsky, či anglicky, aby som si overila, či doplnila celkový obraz o Kolmardene.

Teda naši slovenskí novinári po tejto tragickej udalosti prosto spali, na rozdiel od mnohých našich susedov.

Na záver by bolo fajn poobzerať sa na Slovensku. My sme si vlky z veľkej časti vyhubili, no ojedinele ich ešte vídame. O žiadnom chove vlka v zajatí som však v našich končinách nechyrovala.

Podľa nespočetných materiálov však vídam, že zabiť človeka dokáže aj plno ďalších zvierat, aké v ZOO, či aj u seba ľudia chovajú.

Na nete nájdete útoky nosorožcov, goríl aj slonov.

V Čechách mladík ilegálne choval leva s levicou a samec ho napadol, usmrtil. Zvieratá usmrtili.

Rovnako v Čechách svorka 27 rotvajlerov zabila 60-ročnú matku chovateľky. Inde sibírsky husky usmrtil bábätko.

Tento silný príbeh o láske a vražde ma zrejme oslovil aj preto, že sama mám rada zvieratá. Doteraz ma najviac oslovovali práve veľké a silné psy.

Ešte za slobodna som bývala s rodičmi. Na dvore sme od mala vychovali samca slovenského čuvača. Z malého baránka vyrástol na veľkého, strach naháňajúceho tvora. Uhryzol jedného opilca, odvtedy nesmel vychádzať bez náhubku. Avšak trhal sa z reťaze a utekal za slobodou až za dedinu.

So mnou mal vľúdny, láskavý vzťah. Staval sa na zadné a lízal mi tvár.

No tiež došlo k jednému incidentu. Raz mu ľudia dali žrať krvavé mäso. Prechádzala som okolo a zahnal sa na mňa zúrivo, s tesákmi mieriac priamo na

mňa. Našťastie sa vtedy reťaz neroztrhla a zastavila ho v tesnej blízkosti od mojej tváre.

No po tomto ojedinelom incidente bol náš vzťah zase pokojný. Vyvarovali sme sa surovému mäsu a všetko bolo fajn.

Zdochol po odchode mňa aj matky. Vraj mu dali žrať zdochnuté kura. No možno umrel od žiaľu, netuším.

Po rokoch, už ako matka, som si kúpila fenku sibírskeho huskyho. Tiež veľké a krásne zviera. No ani sme netušili, koľko trápenia nás dovedna čaká.

Ukradli nám ju a nechali páriť sa s vlčiakom. Boli to hrozné časy, našla som ju v rómskej osade na metrovom špagáte so špinavou, prázdnou miskou bez vody pred sebou.

Odniesla som si ju od únoscov sama v náručí.

Po pôrode hrozne schudla. Schovávala sa sama s mláďatami v susednej kôlni, kým sme ju zase objavili.

mláďatá…

Najviac sa naše vzťahy zhoršili, keď mi malé mačiatko vykĺzlo z dvier. Samica Hatchi jej za okamih odhryzla hlavu a sedela nad ňou, ako suverénna pani situácie.- akoby mi chcela naznačiť, že toto slabé a bezbranné mláďa do našej svorky nepatrí.

Po tomto sa však moje vzťahy s Hatchi nadobro naštrbili.

Vyčítala som jej to bezbrehé milé správanie aj k najhorším ľuďom, čo v mnohom uľahčilo aj jej únos, hlavne v kontraste so zabitím mačičky.

Usúdili sme, že jej bude lepšie u skúseného chovateľa, odvtedy sme žiadne husky nechceli ani nemali.

Sused však choval samicu bernardína. V dokonalej rodinke boli všetci zaneprázdnení a Lara trávila mnoho času sama v osvojom výbehu. Ja som si toto veľké, krásne zviera obľúbila aj spoza plota. A ona onedlho pochopila, že plot nemôže byť prekážkou. Začal ho podliezať a neraz skončila na mojom dvore. Na strach celej mojej rodiny. Báli sa vkročiť na vlastný dvor.

Na rozdiel od kolmardenského šialenstva, v živote ma nenapadlo byť akási dominantná ku veľkým zvieratám. Ani, že by som mala s nimi brechať, vyť, zavýjať. Videla som, že sa im ľúbi moja obyčajná ľudská reč, starostlivosť, či hladkanie.

Lara však tiež preukázala svoje temné inštinkty a zabila nám jednu z dvojice králičkov, aké sme chovali na záhrade a zo starej klietky sa v jednej chvíli vyslobodili. Radúza som našla a zavrela zasa, Mahulienu si našla Lara a za sekundu jej odhryzla hlavu. Telíčko si zahrabala pod krík.

A mňa prešla chuť na všetky tie veľké a silné zvieratá.

Teraz mám čierneho kocúra polobritskej mačky. Užívam si jeho prítulnosť. Je zlatý, ako mi kradne perá, či s elánom ťuká do klávesnice. Je proste rodený spisovateľ ako aj jeho „romantická“ majiteľka.

 Fotografie: autorka