Knižná mapa

Život vo veľkomeste nie je žiadna rajská záhrada. Človek potrebuje mať pravidelný príjem, aby vládal platiť nájom a cestovné náklady. Nároky sú stále vyššie, pomaly sa smejem, že namiesto „robotníkov“ by mali zadefinovať svoje požiadavky adekvátnejšie a hľadať rovno „vrcholových športovcov“. Veď to ustavičné zvyšovanie tempa nemá s pokojným, obyčajným životom nič spoločné.

Stromy a zeleň tu síce sú, no o všetko sa stará niekto iný. Mať vlastný záhon. Či záhradu je výdobytkom pár jednotlivcov.

Chvíľu som sa starala o záhon pred panelákom, až sa vedenia ujala energická suseda. Aby sa nepovedalo, mohla som sa vyjadriť, mohla som pridať svoju ruku k dielu, no v konečnom dôsledku si aj tak takmer všetko presadila podľa seba. Z kúska zelene urobila akýsi hranatý záhon, čo mi viac pripomína pohrebné miesto, než spontánny porast.

A zrazu sa človek pozerá na to radikálne premenené miesto a cíti, že toto tu už vôbec nie je o ňom.

A že toto tu nemá s láskou k prírode pomaly nič  spoločné.

Teraz začínam objavovať ďalší zanedbaný kútik, kde ani vtáčika, letáčika nechyrovať. V lete je tam šialené teplo a azda aj preto moc záujemcov o to miesto sa nehlási.

Stavať domy, sadiť stromy sa stáva stále väčšou výzvou.

Kúsok džungle, či skôr len vegetácie, ktorú sa nesnažím úplne vyhubiť a prekresliť. Snáď sa nikto preangažovaný neprihlási a neoberie ma o týchto pár metrov štvorcových života.

Poslednou dobou som veľa pátrala po všetkých tých zločinoch, o ktorých som aj písala. Až sa tie videá, nevedno prečo, prepli do úplne iného módu a začali mi dávať snímky o živote v jurte.

Jurta je tradičný maďarský stan, ktorí naši predkovia používali ešte počas kočovného spôsobu života. A mnohí, čo sa utiekajú od zúfalstva veľkomiest, hľadajú šťastie ďaleko od hlavný ciest a elektrických vedení.

Stavajú si jurty, pestujú vlastné obilie a zeleninu.

Vodu čerpajú z prameňa, elektrinu zo solárnych panelov.

Pečú si vlastný chlieb, robia vlastné marmelády a zaváraniny. Jedna matka štyroch detí dokonca svoje deti aj sama vyučuje v tej jurte.

Možno trochu paradox, doviesť spoločenskú deľbu práce do absurdnej dokonalosti, aby sa jednotlivci začali odhodlane vymaňovať – snažiť sa byť sebestační, piecť si vlastný chlieb a jesť, čo im príroda dá.

Tí ľudia našli svoje šťastie v lone prírody. Používajú kompostovacie WC a dokonca cítia akúsi reakciu, akou záhrada reaguje na takto vytváraný kompost.

Niečo ťažko pochopiteľné, no zhodnú sa na ňom dve samostatné domácnosti.

Zaujímavé sú aj peripetie vdovy so štyrmi deťmi. S manželom začínali v podnájme v rodinnom dome. Ale s vlastníkom sa nezhodli na spôsobe obhospodarovania záhrady. Zdá sa, že rovnako nedokázali byť len mulicami, ktorým idey diktuje ktosi iný.

Jurta sa ináč dostáva aj na Slovensko. Jeden drevodom v tvare jurty vídam po svojich nie moc častých cestách južnou traťou železnice z Bratislavy do Košíc.

Na druhej strane, nie som si istá, či práve únik a návrat k prírode by mala byť cesta pre každého.

Je to skôr individuálna cesta, pre tých, ktorých akosi nedokáže uspokojovať tá naša nekonečná honba za peniazmi.

Fotografia: autorka