Ani neviem, čo skôr. Od seba, od autora, či od vydavateľa? Alebo si nechať väčšinu myšlienok pre seba a dať sem len krátky sumár.
Bol raz jeden básnik, rozprávkarka a aforista a títo traja sa rozhodli založiť vlastné, alternatívne umelecké združenie.
Ku združeniu sa pridružilo aj vydavateľstvo a zaradilo sa hlavne na poli poézie.
Kým má človek more času a dychtivosť po niečom novom, aj poézia je fajn.
No ale ako ubúda čas a pribúdajú povinnosti, človek cíti, že ho už aj to čítanie vyčerpáva.
Nie je dosť času, chuti, ani záujmu.
Vizuál a celková krehkosť je fajn.
Básnickú zbierku Cesty od Dušana Lázničku som zohnala ešte v Smolenickom zámku – na stretnutí básnika, rozprávkarky, aforistu a kruhov, aké si okolo seba dokázali vytvoriť.
Knižka sa rozčítala a ležala. A bolo stále viacej iných povinností a iných kníh, ktoré ma viacej zaujímali a viacej si ukrajovali z môjho stále vzácnejšieho času.
Avšak neľutujem, že som sa k nej nakoniec dokopala.
Je to úlet, relax a iný svet.
Dušan Láznička sa narodil v roku 1975. Pracoval ako redaktor a šéfredaktor. Píšu poéziu a prózu.
Cestu sú jeho hľadaním skrz prostriedky surrealizmu.
Cesty vojny aj mieru. Cesty domoviny aj exotického zahraničia. Cesty súčasti aj slávnej histórie.
Je to ako rozsiahly katalóg s ktorým sa všade pozriete a všetkého si kus uštipnete, ale…nenájdete jasné východiská ani odpovede….nepoznáte východiská ani ciele, ale ste na cestách.
„Som poľudštený citrón vracajúci sa z katarzných vojen. Kde zostali orly? Je veľmi málo príkladov žien naháňajúcich strach.“
Abstraktná maľba prebalu korešponduje s abstrakciou vnútra:
„Modrobiele fúzaté stvorenia prišli zo severu a už očakávajú našu kapituláciu. Je nad slnko jasnejšie, že my sme víťazi.“
inde sa nám zase raz prihovára vojna:
„Keď prišli vojny, Prorok zmizol. Hovorili o ňom, že sa rozplynul. Neskôr sa jeho tvár vrátila do obydlí. Visí nám nad hlavou.“
Cesty Dušana Lázničku sú bohatou a pestro mozaikou sveta, ktorý nás obklopuje.
Môžete v ňom objaviť až moc veľa, alebo naopak, vám to môže prísť aj hrozne málo.
Ako momentka z nečakaného uhla na Zem.
A akosi stále viacej si uvedomujem, že tá pestrá ponuka miliónov ciest je mätúca.
Lebo nemôžeme ísť zároveň dopredu aj pospiatky, balansovať napravo aj naľavo.
Z diela chýba jednoznačná spoveď a výpoveď, ktorá by vo mne budila ďalšiu zvedavosť.
Cesty novinára a básnika sa v určitej chvíli rozchádzajú.
Lebo týždeň má púhych 7 dní a púhych 24 hodín má každý jeden deň.
A my nemôžeme byť zároveň s ľuďmi aj mimo ich spoločnosti, triezvi aj zasnení.
A niektoré cesty sú aj slepými uličkami, kedy je treba sa naozaj zamyslieť a vrátiť späť.
Aspoň po prvú križovatku.
Foto: autor
Celá debata | RSS tejto debaty