Knižná mapa

Včera sme si pripomenuli obete úkladnej vraždy zo Zámockej ulice v Bratislave. Dnes si pozerám vyjadrenia politikov a mám aj pár fotiek zo včerajška. 

Čím začať? Politici sa vyjadrili. Aj na pochode sa zúčastnení rozprávali o politike. Kto sa ako vyjadril, kto sa im ako pozdáva. Čaputovú chválili, Matoviča hanili, Heger im bol vlažný a Gyimesiho by vraj dav zlynčoval.

Rozhovor s Čaputovou pre denník N bol fajn. No ale treba uznať, že dostala dobré otázky a celkovo sa jej ľahko odsudzuje súčasná vláda, veď jej pozíciu to nijako neohrozuje, či vláda padne, alebo nie. Matovičov status odsúdila ako sebestredný a rovnako to cítili aj voliči, Heger sa mne osobne páčil. Tie otázky, čo mu tam na tlačovke podsúvali, akoby si želali, nech ostro odsúdi Matoviča aj Kollára, no pritom premiér vedel, že mu nejde o pád vlády a nechce budiť vášne. Teda ja oceňujem, že premiér vedel čo chce povedať, vedel, aký odkaz chce v spoločnosti zanechať a že sa nenechal vykoľajiť ani nepríjemnými otázkami.

Boris Kollár zanechal aspoň stručný odkaz so sústrasťou, ktorému obmedzil komentáre. No ale zajtra( v nedeľu) ho vidíme v relácii O 5 minút dvanásť, takže sa ťažkým otázkam iste nevyhne.

Juraj Gyimesi dal obdobný post ako Kollár, no dovolil ľuďom, nech sa vyjadria. Niektoré maďarské komentáre ho povzbudzovali, iné kritizovali. A v súvislosti s Gyimesim ma napadlo, že jestvujú aj násobné menšiny. Teda že je niekto aj národnostne, aj sexuálne v menšine, prípadne má aj zdravotné problémy, čo ho mnohonásobne vyčleňuje zo spoločnosti bezproblémovej väčšiny. Čo sa týka zajtrajška, Gyimesi vystúpi v relácii V politike, takže obdobne ako Kollár sa ani on pred nepríjemnými otázkami neschová.

Fico ako jediný ešte pochybuje, že za útokom na 100% stojí nenávisť. A tiež sa obáva, aby aj tieto vraždy neboli zneužité v politickom boji proti nemu,

Láska je silnejšia, než nenávisť.

No a dnes má byť medzinárodná deň Coming outu. 

V súvislosti s Coming outom ja obdivujem každého, kto je toho ochotný a schopný. Neklamať a neschovávať sa. Postaviť sa ľuďom tvárou v tvár a priznať farbu. Sama viem, aké náročné je zvažovať, komu čo poviem, kto ma kedy odsúdi, kto je čo schopný prijať, či tolerovať.

Fero Joke sa v rozhovore rozplakal. Čaputová plakala po tragédii v objatí s majiteľom Teplárne.

V piatok 14.10. sa na Zámockej ulici zhromaždilo cca 12 až 15 tisíc ľudí. Prišla som medzi prvými a ako mnohí som mala slzy na krajíčku. Uchýlila som sa vo výklenku, kde sa v osudnú noc schovával vrah. A pozerala na ružové čiary na chodníku znázorňujúce jeho pohyb.

Toto bola najväčšia masa ľudí, v akej som kedy bola. A neviem, ako sa volá strach z davu, no je to celkom špecifický pocit, keď ste niekde uprostred a masy zaplnili celú ulicu. Nedalo sa ísť hore, ani dole. Na zhruba meter-dva od nás postávali Heger, Droba, Tabák, Kozelová a ja som obdivovala ich odvahu postávať tam takto prostred davu. Matovič by si takéto gesto už sotva mohol dovoliť.

Spomedzi tisícov trúchliacich, priamo nad kahancami kolaboval jeden mladý muž. Zrejme sa ho strata dotkla ešte intenzívnejšie, než väčšiny z nás. Kričal a nadával na všetkých politikov, médiám nadával, že sú kurvy a hyeny.

Z jeho slov mi bolo celkom smutno. Z novinárov by sme si nemali robiť terče. 

Výkriky proti „hyenám“.

Pochopím, ak sa niekto vyjadrí proti účasti novinárov na nejakom súkromnom pohrebe. Veď je to intímny rodinný obrad. Avšak stretnutie tisícov znepokojených ľudí prosto nie je tá intímna rodinná chvíľa, ktorú by mali, či mohli médiá odignorovať. Zúfalé by bolo, ak by sa o takúto tragédiu nezaujímali a ak by politikom a trúchliacim nedali žiaden priestor na vyjadrenie.

Z tribúny na Námestí SNP som ako mnohí z davu videla len bočnú plachtu. Primátor Bratislavy si pomýlil meno jednej z obetí, čo bolo celkom nepochopiteľné v danej vypätej chvíli. Avšak pekným gestom bolo, že všetci sa rozhodli rozprávať o obetiach. Vrah si pozornosť zjavne chcel vynútiť, ale na Námestí SNP ani nezaznelo jeho meno.

Z množstva príhovorov ma najviac zasiahol prejav hlavného liberálneho rabína.
Toho som si všimla ešte na Zámockej s dúhovou čiapočkou na židovský spôsob. Rozprával na pódiu o radosti, ktorú raz všetci zažijeme aj o tom, že za príslušnosť k menšinám sa nemáme hanbiť, ale máme byť na ňu hrdí.

Problém bol zase odísť, ak človek stojí uprostred a všade len stoja ďalší a ďalší ľudia. Využila som moment, keď sa aj iní ľudia rozhodli pomaly odísť a kliesnili sme si cestičku smerom k električke.

Balóny v tvare dúhy.

No a niekde v kútiku mysle človek myslí aj na Covid, respirátory tam malo len zopár ľudí. Aké bezpečné bolo postávať v jemnom daždi uprostred tisícov ľudí sa uvidí až do budúcna.

V každom prípade som rada, že som si tiež uctila pamiatku obetí. Som rada, že politici nemlčia. som rada, že sa všetci staviame problémom čelom. A tešia ma aj moji čitatelia, ktorých neplieska nenávisť o zem a dozvedám sa od nich plno zaujímavých vecí. Teda potešíte ma, ak mi k téme niečo napíšete, ak máte nejaké postrehy, názory, pripomienky. Btw. s tými poškodenými z reality šou sa pomaly dávame dohromady. Ono môj názor nie je ojedinelý a som rada, ak ľudia aj o týchto veciach nebudú naďalej mlčať.

Fotografie: autorka