Knižná mapa

Azda by bolo šťastnejšie nazývať články úplne neutrálne, povedzme 1234, či ABCD a ušetrili by sme si kopu komentárov, ktoré napovedajú, koľkí sa od názvu nie sú schopní nikam ďalej posunúť.

A pre komentátora, čo si myslel, že o Dahmerovi neexistuje dokument, tak existuje.

Na Netflixe nájdete 10-dielnu hranú minisériu aj trojdielny dokument plný dobových fotografií a výpovedí novinárov, právnikov aj detektívov, psychiatrov, či samotného Dahmera.

Zaujímavé, že sa ani odborníci nedokázali zhodnúť, či Dahmer bol, alebo nebol psychicky chorý.

Sám o sebe pred súdom povedal: „Bol som chorý, alebo zlý, alebo oboje.“

A v dokumente zaznie aj rečnícka otázka: „Koľko ľudí má človek zjesť, aby ho vyhlásili za psychicky chorého?“

Po pozretí dokumentu ešte viacej oceníte kvality hraného seriálu, ktorý sa verne držal reality aj čo sa týka výzoru a oblečenia jednotlivých protagonistov.

Mňa najviac zaujala scénka, ktorá sa v podstate v rovnakom vizuále dostala aj do hraného seriálu:

Mladá černoška v tričku s nápisom 100% BLACK zmietaná vášňou a nenávisťou kričí a útočne sa rúti na Dahmera. A on tam len sedí. Svedok čakal, že Dahmer aspoň vyskočí od úľaku, ale nič.

A práve na tejto scéne krásne vidíte ten rozdiel medzi zdravou ľudskou mentalitou schopnou milovať aj nenávidieť a medzi tou chorou neschopnosťou čokoľvek hlbšie cítiť.

Škoda, že ľuďom tak málo záleží na faktoch a tak len premietajú svoje vlastné emócie na všetko okolo seba.

Včera som čítala rozhovor s matkou postrelenej Radky a nedovolila si uletené fabulácie, že Juraja K. vychovávali k nenávisti a vraždeniu homosexuálov.

Ničím nepodložené tvrdenie. ale hlavneže to niekomu pasuje do jeho skladačky o svete.

Rovnako uletený mi prišiel aj jeden transparent: Neprestaneme kričať, kým nás neprestanete zabíjať. 

Akoby tých Jurajov K bola celá armáda. Akoby nezomreli dvaja, ale aspoň dve stovky, či dva milióny.

Akoby bola vyhlásená nejaká tretia svetová vojna voči všetkým farbám dúhy.

Jeffrey Dahmer na súde priznal, že nevraždil z nenávisti. Vlastne ho veľmi trápilo, že hlbších citov ani nie je schopný. Jeho zločiny boli sexuálne motivované vraždy mladých mužov, zväčša černochov. Na viacerých páchal pokusy v snahe vyrobiť z nich zombie, takže z jeho pohľadu ani nešlo o úmysel ich zabiť. Jeho úmyslom bolo vytvoriť si akéhosi sexuálneho otroka, ktorý by ho nikdy neopustil, proti ničomu by neprotestoval, ani neprejavoval vlastnú vôľu.

Aj na Juraja K sa akosi automaticky zniesli obvinenia z nenávisti. Akoby mu všetci videli do hlavy. Akoby ich schopnosti empatie si plietli s telepatiou aj hystériou.

A rodina Juraja K pritom oplakáva „anjelika“ a otec zverejňuje dojímavé fotky o mladom nádejnom Jurajovi, na ktorých nie je ani stopy po  agresii, nenávisti, žiadne tričká s extrémistickým materiálom, ani rúška s kolovratom, či ríšskou orlicou, Len osamelý mladý chlapec, ktorý mal veľký problém a chcel zomrieť.

Dokument o Dahmerovi je kúsok viacej ubíjajúci, než filmový seriál. Je tam viacej tých kostí a lebiek a krv a nepochopenie.

Z príbehu Jeffreyho by sme sa mohli čo-to naučiť aj o našej spoločnosti. Žiaľ ľudia nedokážu pochopiť, že okrem ich vnútorného sveta jestvujú aj iné, odlišné vnútorné svety.