Knižná mapa

Včera prebehlo 33 rokov od nežnej revolúcie. 33 rokov demontáže a destabilizácie. S poéziou si zdá sa veľmi neviete dať rady, tak nebudem prehnane apolitická.

Pochádzam z Gemerského regiónu, rovnako ako autorka, ktorú by som vám dnes chcela pripomenúť. 

Je to región s najväčšou zaostalosťou a najvyššou mierou nezamestnanosti. Ale len od roku 1989.  

Dovtedy v okolí Rožňavy prekvitali bane a banský priemysel. V okolí Rimavskej Soboty zas v každej dedine bolo JRD a v štáte vládla plná zamestnanosť.

To revolučné štrnganie kľúčmi odštartovalo proces, v ktorom sa zatvorilo a zrušilo takmer všetko.

Rožňava už nie je banské mesto a rovnako ani Rimavská Sobota už nie je spracovateľské mesto. Zavreli pivovar aj cukrovar, načo aj?

Jozef Šimko, staronový primátor Rimavskej Soboty hovorí :“ V roku 1989 sme chceli dobehnúť západ. Teraz by nám stačilo už len dobehnúť 1989.“

V dedinách okolo RS je nezamestnanosť cez 90%. Netuším, komu príde takáto enormná nezamestnanosť lepšia, než niekdajšia plná zamestnanosť. To je lacnejšie doživotne platiť ľuďom sociálne dávky, než im dovoliť pracovať???

V oboch mestách sa však vyhradili zelené lúky, honosne nazývané Priemyselné parky. A bezútešne zívajú prázdnotou.

Dlhé roky sme počúvali, že do regiónu neprídu investori, lebo nám chýba diaľnica.

A teraz počúvame ešte drsnejšiu pesničku, že už ani diaľnica v dohľadnej dobe nebude.

Zaujímavé, že do roku 1989 ten priemysel dokázal fungovať. Ale zrazu sa tvárime, že roboty niet a zachrániť nás musia prísť nejakí Nemci či Američania. A asi musia dôjsť na helikoptérach, či sa budú musieť teleportovať, lebo naše cesty údajne nie sú schopné na obsluhu priemyslu.

Ozaj divný, smutný svet. A hlboký omyl, ako si možno podaktorí v 89-tom mysleli, že dobehneme západ.

Som stále v kontakte s mnohými ľuďmi z toho regiónu. A priori so ženami. A pre mňa sú všetky tie ženy, čo stade ešte nezutekali a dokážu tam existovať, v podstate hrdinkami. Hrdinkami každodenného existenčného boja. 

Bea Hric Swetlunka je jednou z tých málo známych Gemeraniek z jednej z dedín.

Snímka je z krstu básnickej zbierky. Bea nepatrí medzi tých solventných, ktorí by si knižky vydávali sami zo svojich nadpriemerných zárobkov, Ona len píše,. Spoznala som ju v čase, keď som žila v tom regióne,. Začínala voľným veršom, potom sa pokúšala o viazaný. Poslednou dobou sa pokúša písať aj rozprávky pre deti. Ak si ju nájdete na fb, a získate si jej priateľstvo, dostanete sa ku množstvu jej aktuálnych vecí.

Knižne jej vyšla doteraz jediná samostatná zbierka básní. Bolo to v roku 2018 a volá sa Ne(z)vratná spoveď. Knižku podporil Fond na podporu umenia. 

Netuším, či si spoveď predstavujete formou abstraktných básní. Skôr nie, ako áno. Doba je rýchla a ľudia lační po senzáciách.

Táto spoveď nie je senzácia. Je to skôr zrkadlo z pera ženy. Ukazuje náš svet aj nás ženy, nad ktorými tiká ten nezastaviteľný čas.

Skúšam vám vybrať niečo existenčné a naliehavé. Niečo zo života Gemeranky, ktoré je stále platné a stále pálčivejšie.

Ako sme sa mýlili,

keď sme verili na nové začiatky

stratené v šedivých uzloch.

Zablatené nás chytili

do nastavených pascí

zbytočných slov.

Ich echo zachríplo

v plných peňaženkách,

bolesť im vyrazila dych.

V útulku čakajú na duel

bezmocnosti a sily,

na súdne rozhrešenie

a spravodlivé gestá.

Fotografia: autorka