Knižná mapa

V našej krajine sa ako spisovateľ živí odhadom cca. 10-15 ľudí. Všetci ostatní majú civilné zamestnania, či sú už na dôchodku a z celoživotných úspor si napĺňajú svoje literárne sny. 

Teda uživiť sa písaním kníh sa darí len tým pár notoricky známym menám.

Ak sa povie ženské romány, tak jednoznačne Táňa Keleová Vasilková, prípadne Evita.

Ak krimi, tak určite tandem Karika – Dán.

Ohľadom biografií sa úspešne etabloval Jozef Banáš.

No a ohľadom histórie nášho územia si drží svoje pozície Zuzana Kuglerová.

Zuzka je jediná z tohto výpočtu, ktorú aj osobne poznám. Ona bola tá, ktorá objavila Beu Svetlíkovú a dopomohla jej k vydaniu doteraz jedinej zbierky básní. Mne zase odporučila, nech vediem blog. Začala som s jeho písaním ešte na Gemeri a vďaka záujmu vás čitateľov v tom pokračujem do dnešných dní.

Dar od ZK, keď sme sa spoznali.

V tureckom náručí bol prvý román, ktorý som si od Zuzky prečítala. A potom som postupne behom rokov z jej tvorby kúpila ďalších 5 kníh:

Básnické zbierky Hraj sa so mnou a Zakázaná záhrada, rodinnú ságu Obuvníkova dcéra, fantasy Hawránok a historické romány Čarodejnica z Petrovíc a Rimanka a kvádsky kráľ.

Dva posledné úlovky do mojej knižnice.

Proste autorka nabehla na systém každého polroka, či rok vydať ďalšiu svoju knihu. A v mojej zbierke niet ani stopy ešte po jej zbierkach povestí a legiend.

Ohľadom poézie Zuzany Kuglerovej ma na tých dvoch zbierkach zaujalo, že sú obe jasne definované a aj po rokoch teda viem, o čom boli. 

Hraj sa so mnou je intímna lyrika s nádychom iskrenia internetových zoznamiek a Zakázaná záhrada zaspomínala na časy nešťastného manželstva s pocitmi zákazov a uzamknutia pred svetom. Autorka ukázala, že s básňami dokáže brilantne narábať a zároveň sa vyhla neduhu mnohých profesionálov, ktorí mi už pomaly prídu, že píšu len básne pre básne a meditujú pomaly už len nad znením slov a melódiou slabík. Práve naopak, u Kuglerovej mi práve jej básne prídu najviac osobné a s výpovednou hodnotou.

Obuvníkova dcéra bola jedinečným výletom do pátrania po svojom rodokmeni. Mňa v nej najviac zaujala postava nymfomanky. Človek by ju tam proste nečakal a bolo zaujímavé sledovať, ako sa s ňou autorka popasuje.

V historických aj v Hawránkovi sa v hlavných úlohách predstavia ženy. Autorka si vytvorila svoj vlastný rukopis a akúsi vlastnú optiku, s akou sa snaží rozriediť tých málo stručných faktov, aké sme schopní sa zo zabudnutých kroník dozvedieť.

Miestami to vyzerá, že autorke si stačí prečítať zo tri vety v akejsi prastarej kronike, aby okolo toho roztočila kolotoč lásky a zrady a naplnila ďalšiu knihu krásnymi nevinnými pannami, udatnými šuhajmi a zákernými podliakmi. 

Ohľadom Hawránku je najpodstatnejší fakt, že toto starobylé pietne miesto naozaj existuje a historicky sa študuje.

V Čarodejnici z Petrovíc ma najviac zaujal samotný spôsob života, bývania, štúdia, či cestovania.

Rimanka uspokojila môj záujem o masové vraždy, keďže ústredným motívom, pre ktorý kniha vznikla, bola krvavá hostina, ku ktorej celý dej smeruje a to je jeho vyvrcholením. Vo všetkých troch významnú úlohu zohrávajú panenské mníšky, ľudové liečiteľky, či ak chcete šamanky. Je to tiež nehynúci motív, ktorý autorku zrejme už dlho zaujíma.

Zuzane Kuglerovej jej literárna prvotina vyšla ako maturantke. Učila sa od najlepších v literárnej rodine Nového Slova. Bola členkou SSS – Spolku slovenských spisovateľov, až kým pre názorové nezhody sama nevystúpila.

S dvomi pánmi založila literárne združenie, ktoré sa venuje jednak marketingu ich bohatej tvorby a aj hľadaniu a pestovaniu nádejných talentov.

Vlani som v ich literárnej súťaži vyhrala pekné druhé miesto v kategórii próza.

Knihy Zuzany Kuglerovej ma sprevádzali posledných pár rokov. Dopriala som si knižné Vianoce a boli to práve jej tituly, na ktorých sa odrážal ligot môjho vianočného stromčeka.

Tohto roka pred Vianocami žiadne knihy nekupujem. Aj sa celkom obávam, či po zaplatení premršteného nájmu a všetkých účtov mi aspoň niečo zvýši aj na darčeky. Avšak aj celkovo mám pocit, že Zuzke som bola milšia ako chudobná dedinčanka, čo si doma piekla domáci chlieb. A poslednú dobu už kráčame od seba.

No to je už taký rozšírený fenomén, ktorý badám aj u mnohých ďalších, že „keď sme si boli najbližšie, boli sme spolu cudzí,“

Najnovšie Zuzka otvorila akýsi klub, kde som nikdy nebola. Z jej suity mi je najbližší Ján Tazberík. Básnik pôvodom z Rimavskej Soboty je jedným z mála, ktorý si vie poskladať, odkiaľ som prišla a ako tam zhruba bolo.

Fotografie: autorka