Knižná mapa

Môj blog o Parkáčovi vyvolal búrlivé reakcie a vlnu nenávisti. Azda najrelevantnejšou výtkou bolo, že tú knihu treba dočítať, aby naplno zažiarila. Tak som teda dočítala, všetkých 285 strán Parkáča a aj 100 strán slávnej dedičky literárneho mena. 

Žeby som mala čakať nejaké roztopenie ľadov?

Po tom blogu mi bolo vytknuté, že som „útlocitná kolegyňa“, čo napísala zlý text a azda si aj pri tom niečo hrkla. V. Šikulová mi teatrálne udelila štvorku z literatúry a ďalších zhruba sto žien sa pridalo, že ma tiež neznášajú a vôbec by som sa nemala vyjadrovať, keďže nechrlím knihy, ale nech ich radšej ani nechrlím, lebo by to bola katastrofa.

Plus, že ma už dlho podozrievali, že tie knihy ani celé nečítam.

A že článok má byť objektívny.

A recenzia má pravidlá, ktoré moje texty nespĺňajú. Rovnako ako nikdy nespĺňali ani pravidlá poviedok, ani ničoho ďalšieho striktne vymedzeného.

——————

Tak snáď mi bude odpustené, ak si dovolím reagovať. Aj keby odpoveďou malo byť rovno päťka z literatúry a trojka zo správania.

To si vážne myslíte, že človek musí napísať 20 kníh, aby dokázal posúdiť, či ten druhý píše niečo, čo ho reálne zaujme a nesie v sebe hodnotu?

To je akoby ste od zákazníka v reštaurácii očakávali, že musí byť michelinský kuchár, aby smel povedať, že v polievke objavil muchu, a v opačnom prípade mu zapchávali ústa utierkou, či v mojej parafráze Servítkou.

A mýliť si Blog s novinovým článkom? Blog je proste subjektívna záležitosť. Tu mi žiaden editor nediktuje názov, ani žiadna redakcia nezodpovedá za to, či sa mi niečo páčilo, alebo som bola naopak zhnusená.

No a knihy v drvivej väčšine čítam celé. Výnimočne sa človeku stane, že mu podajú skazenú polievku a tak by bol blázon, aby ju dojedol, ale nie som zástanca plytvania jedlom, ani papierom. Ak si kúpim knihu s 300 stranami, nevidím reálny dôvod čítať z nich len 10-20. Prípadne si len obzerať obrázky.

No a že nespĺňam niečie utajené šablóny? No nech si tie svoje šablóny aj s celým klasifikačným záznamom nechajú pre seba. Ja píšem blog a školu som už dávno skončila.

Čo mi ušlo z Parkáča

Vraj je to úžasné a pravdivé dielo. Vraj len nedokážem čítať medzi riadkami.

A zrejme treba na to minimálne tri vysokoškolské tituly, aby sme pochopili, že medzi riadkami o obsratých bulharských záchodoch leží Shakespeare krížený s Dostojevským a Hovno je synonymom poézie štiepenej symfóniou.

Až doteraz som si myslela, že texty sa píšu do riadkov, ale naši umelci si ich, zdá sa, schovávajú medzi riadky a kódujú tajným písmom.

V každom prípade, mala som pocit, že malý usoplený Luško vzbudil v tých ženách materinské city.

A ako nám nevadí u malých bábätiek utierať grcky a meniť špinavé plienky, tak nám tá trocha biologického odpadu nemá vadiť ani tuná.

No na moje prekvapenie Parkáč v knihe dorastá, zažíva prvý romantický vzťah a stáva sa vekslákom, ktorému sa prachy sypú ako ten povestný zlatý dážď.

Takže áno, ak si odmyslíme celých tých 30% bio, tak nám ostane de facto rozprávka, ako sa Popolvár premení na najbohatšieho princa vo svojom kraji.

No ale rozprávať o tom svojim vnúčatám?

Teraz by za čierny obchod mali ísť ľudia do basy a v literatúre to budeme obdivovať ako siedmy div sveta?

V každom prípade tento cirkus mal pre mňa aj prínos. Dlhé roky som žila s tým, že Veronika Šikulová je len nejaké meno a fenomén, no nikdy som sa nestretla so žiadnou jej knihou. Až som si povedala, že to predsa nie je mysliteľné, že ona napísala cez 20 kníh a ja nemám na stole ani jednu. Tak som zašla do najbližšej knižnice (kde som zhodou okolností ešte nikdy nebola a už dlhé roky v žiadnej) a našla som tam od nej až jednu knihu.

To mlieko má horúčku

Je to zhodou okolností detská kniha. A nie, nepokúšam sa o recenziu, ani o poviedku. A nemám na konte 20 kníh, ale nie som ani analfabet.

A tak som si tú knihu z roku 2006 vydanú s podporou Ministerstva kultúry požičala.

V prvom rade ma zaujali ilustrácie Saši Švolíkovej. Priliehajú k deju, majú vlastný rukopis a slobodu vo vyjadrení. Zároveň však korešpondujú s požiadavkami detského diváka.

Ak má teda všetko šablónu, tak zrejme aj rozprávky. Sú toto vôbec rozprávky?

O Dobšiinského rozprávkach nikto nepochybuje, že sú zaradené správne. majú svoj úvod, zápletku aj záver. Dobro v nich bojuje so zlom až napokon zvíťazí.

V moderných rozprávkach sa tie hranice akosi stierajú.

Aspoň toto, čo tu vidím. Toto už nie sú príbehy, skôr malé príhody, poznámky, či špekulácie.

Z imaginárneho sveta tu máme špekulácie, čo by nám povedalo pero a čo pes, alebo okno. A ako by s nami vybabral kopec, ak by sa každú chvíľu menil na jamu.

Z toho reálneho sveta je tu hrozne veľa.

Vlastne celé to reálne sídlisko s chlapčekmi a dievčatkami, ockami a mamičkami a aj všetečná pani suseda, čo furt vykúka z okna.

Rozprávač je v polohe cca 8-ročného dieťatka a dáva nám do pozornosti samé veci, ktoré by si aj decká medzi sebou všímali.

Takže áno, deti by takáto kniha- kamoška zaiste dokázala osloviť.

Našli by v nej kopu šibalstiev a huncútstiev, ktoré by možno aj sami radi vyskúšali.

Obdobne ako ten 8-ročný chlapec, čo uveril komiksom a nechal sa poštípať jedovatým pavúkom. Až skončil v rukách záchranárov, za čo však autorov komiksov na zodpovednosť nikto brať nebude.

Prosto v konečnom dôsledku je to vždy len na nás, aký svetonázor, či aké konkrétne hodnoty tým naším deťom a vnúčatám vštiepime. 

Vrátiac sa ku Mlieku, je to ako mini-román pre deti. Jednotlivé dlhšie-kratšie kapitoly na seba nadväzujú a my spoznávame stále viacej členov komunity bájnej Modry, s ktorou je spätý aj malý Luško.

Medzi vedľajšími postavami nachádzame aj dievčatko tváriace sa, že je chlapec, blchy v kožúšku, či teórie o krížení.

mačko-zajace

Vlastne ma autorka prekvapila, že už v roku 2006 zakomponovala do detskej knižky dúhovú tematiku.

Možno by nebolo na škodu zalistovať aj v ostatných knižkách určených pre deti, koľko chlapčekov sa v nich prezlieka za dievčatká. A koľko princov sa bozkáva s princami.

Lebo u nás to zjavne nikto nestráži.

V Maďarsku Orbán Viktor vyhlasuje, že „Rodinu tvoria muž a žena a na naše deti nesiahajte.“

A u nás má slovo jedine Árpád Soltész, ktorý dlhodobo a znevažujúco rozpráva o „mokrých snoch“ Orbána a na názor nikoho ďalšieho naša spoločnosť nie je zvedavá. A ak by ste nebodaj nejaký iný názor mali, tak ste si zrejme niečo hrkli a dostávate štvorku s odretými ušami.