Knižná mapa

Navykli sme si z tragédií natáčať umelecké filmy.

#Otec #Nvotova #Ondrik

Filmová novinka Otec si v Benátkach vyslúžila dlhý aplauz. Na Slovensku zase solídnu divácku účasť.

Zachytila som zopár reakcií z premiéry 11.9. v kine Nostalgia. Akosi žiaden aplauz sa nekonal, aj keď účasť bola hojná. Azda najväčšia, od kedy do toho kina chodím.

Ľudia odchádzali po dvojiciach, trojiciach. Jedným vadila kamera, iným všadeprítomný Milan Ondrík.

Samotná režisérka Tereza Nvotová priznala, že nikoho iného si v hlavnej úlohe predstaviť nevedela. A aj to vidno, že postava Michala Reháka bola ako šitá na mieru práve Milanovi Ondríkovi.

Ondrík full of emotion.

Film venovali Jojovi a Kristínke. Reálnym postavám dávnej tragédie v Nitre, kde otec zabudol svoje dieťa v rozpálenom aute.

Mená postáv sa pomenili, podstata ostala. Námet priniesol Dušan Budzák, spisovateľ a zakladateľ konšpiračného mesačníka Zem a Vek.

Režisérka sa rozhodla pre natáčanie cez dlhé zábery, čím obmedzila samotný scenár, vytrápila Ondríka a v konečnom dôsledku aj nás.

Ondrík sa v jednom z rozhovorov vyjadril, že by do toho natáčania už znovu nešiel. A ja by som zase na ten film už znovu nešla.

Ozaj máme dosť vlastného trápenia, potrebujeme plakať aj nad tým Michalovým/ Milanovým?

Ondrík väčšinu tých zhruba sto minút behá a plače.

Mne sa najviac páčil záver, kde postava umiera. A potom taký malinký detail kdesi v strede, kde prichádzajúcemu obvinenému ktosi z davu nastrčí tabuľku: MICHAL REHáK JE VRAH!

Nvotová sa nás snaží nabádať k vyššej empatii.

Typicky ženská optika, kde už z tej nadmiernej potreby empatie deformujeme realitu a z vinníka vyrábame obeť. Ale obeť čoho? Seba samého? Svojej pamäte?

Snažia sa nám nahovoriť akýsi nebezpečný narratív, že TOTO sa môže stať každému.

Ono je to veľmi nebezpečná, až šikmá plocha, snažiť sa ospravedlňovať neúmyselné zabitie. Akoby sme mu nechceli pripomínať tú jeho zodpovednosť.

Samotný Budzák ľutuje, že jeho prvá reakcia bola v štýle: Tak toto si posral , kámo.

Ale prečo? Zrazu máme pocit, že nič neposral, len mal toho priveľa?

Lebo v dnešnom uponáhľanom svete je to akože normálne mať 1000 úloh denne?

A pomaly už z pôrodnice bežať nazad do pracovného kolotoča a čakať, že naše deti vychová pestúnka, vychovávateľka, učiteľka, ulica, prakticky každý , len nie ja?

Lebo ja si s ním užijem raz do roka dovolenku pri mori a to stačí?

Kde ostáva pragmatizmus?

Až tak každému sa to nedeje, lebo proste nebežíme nebezpečne rovno do hrobu. Alebo si len kus viacej všímame tie svoje detičky v autosedačke?

Páčia sa mi články, kde dávajú aspoň nejaké návody, ako by sa to mohlo nestať. Ako by sme sa tomu vedeli vyhnúť.

-Dajte si vedľa bábätka mobil aj kabelku.

-Poproste jasle, nech dajú vedieť, ak dieťa nedošlo do zariadenia.

-Nastavte si aplikáciu na stráženie dieťaťa / to ozaj netuším, akú.

https://www.dobrenoviny.sk/c/224066/ty-vrah-malych-deti-kricali-po-nom-slovaci-pri-zlomenom-otcovi-jozkovi-stala-jeho-manzelka-az-do-konca/3

Nebaví ma ten neúnavný nátlak na empatiu. Lebo za chyby sa platí. S empatiou aj bez. Treba si to uvedomiť. Že jediná brutálna chyba dokáže celý náš život vykoľajiť a už ozaj nič nebude také ako predtým.

Našla sa americké reálne video. O mame štyroch detí, čo sa náhlila vyfešákovaná do kostola. Účinkovať, či slúžiť. Tiež časový stres. Vraj požiadala spoluveriacich, nech jej deti vyberú z auta. Ale to najmenšie tam ostalo a umrelo.

Kus mi to príde aj o hierarchii hodnôt. Je pre mňa dôležitejšia páca, kariéra, účinkovanie, alebo to bezbranné stvorenie odkázané na moju opateru?

Foto: autorka