Knižná mapa

Čítavate bulvár? Často sa v ňom operuje so slovom „záhadný“. Záhadné zmiznutia, záhadné úmrtia,…načo po niečom aj pátrať, ak to vieme odbiť jediným slovíčkom, že Záhada?

No a zosnulý spisovateľ Marián Krčík bol práve takým tým lovcom záhad. Človekom, čo hľadá otázniky a odpovede a pátra do hĺbky tam, kde iní možno len neveriacky krútia hlavou.

Už predtým som čítala jeho knihu Matkin hrob na Tahiti.

Krčík dal priestor užialenej matke, ktorá sa práve dozvedela, že jej zomrel syn na Tahiti a silou mocou sa nám všetkým snaží dokázať, že jej syn bol úžasný spisovateľ skrývajúci sa pod pseudonymom Maxim E. Matkin

Dvojo úlovkov od Krčíka.

O otom Matkinom hrobe som už písala recenziu na tomto blogu.

A aktuálne moju recenziu schvaľujú správcovia Panta Rhei. Mne je proste smutno už len z toho, že množstvo tých čitateľov autor uvádza do omylu, či minimálne do pochybností. A hlavne v časoch, kedy je už Matkinova identita nad slnko jasnejšia, tak by sa to malo minimálne uviesť na pravú mieru.

Pálfi, či Pálffy?

Krčík napísal aj dvojo kníh o legendárnom grófovi Jánovi Pálfiovi. Už len samotné poslovenčovanie všetkých maďarských mien z Rakúsko-Uhorskej monarchie mi príde pochybné. Aj keď sa autor odvoláva na nejakých akademikov zo SAV. Hlavneže zásada je polovičatá, pri dnes žijúcich Pálffyovcoch používame klasické rodové mená, len tie staré kroniky sa z akéhosi záhadného dôvodu snažíme poslovenčovať.

No a čo mi vadí? Obdobne ako s tým Matkinom, zrazu máš dojem, že miesto hľadania odpovedí sa to celé len ešte viacej zamotáva.

Autor síce žiada prekladateľov o preklad, ale nie všetkého. A tak tu máme úmrtné oznámenie v oboch jazykoch, ale rodokmeň len čisto v maďarčine.

Dosť mi tiež vadí, ako autor vytýka grófovi, že je Maďar , že nerozpráva po slovensky a podporuje uhorskú šľachtu.

No a riešiť grófovu prostatu? To vážne pri najbohatšom milionárovi a najvplyvnejšom mužovi nášho územia ideme riešiť prostatu a stareckú demenciu? A preludy pri pohľade von z okna?

Z jednej strany áno, je to obdivuhodné, ako dokázal bývalý banský inžinier zozbierať horu podkladov, zabezpečiť si sponzorov, znalcov, prekladateľov, no z druhej zase len nedoriešené veci, subjektívne názory.

Spomína záhadné úmrtie troch členov rodu naraz, kým iní bádatelia išli kus hlbšie a zistili, že tí traja proste naraz nezomreli.

Rovnako Krčík označil testament za nevykonateľný, pritom fideikomis je právny inštitút, ktorý v minulosti naozaj existoval a používal sa. 

No a ak by sme boli v postavení starnúceho chorľavejúceho grófa, ktorý cíti, že čoskoro umrie, a je stále starým mládencom a všetci dedičia sú vlastne len zo strany sestry a jej potomkov, tiež by sme chceli, aby sa tie vzácne zbierky nerozpredali a neprehajdákali.

Ohľadom zákonov, riešime testament zosnulého grófa, ktorý umrel v roku 1908 a pán Krčík nám k tejto tematike prikladá zákon o závete z roku 1964!

O pol storočia neskôr!

Čítalo s mi ťažko, bolo to otravné. Je to kniha, ktorú by nám hravo poskladala aj umelá inteligencia. Tí ľudia sú tam mnohí neuveriteľní. Doktor rozpráva ako učebnica medicíny, advokát ako právna príručka, samotný gróf sa často vyjadruje ako rodinná kronika. Proste my nie sme stroje! Nikto si nepamätá encyklopedicky celé znenia zákonov, ani celé rodokmene s dátumami narodenia všetkých členov rodokmeňa!

„Teraz, keď môj život končí, keď ma skoro všetci a všetko opúšťa, ostávajú mi len tie kamenné sochy a v nich zakliate kamenné srdcia, ktoré nikdy nikto neuvidí. Pre mňa sú však teplejšie ako srdcia mnohých ľudských bytostí v mojej blízkosti…“, týchto pár riadkov na strane 88 sú prekvapivo dobré, precítené.

Táto legenda o písaní testamentu je už vypredaná a recenzie nie sú pridané žiadne. Matkin ľudí oslovil viac. Už len preto, že tam tá Záhada bola taká viacej rozdeľujúca.

Ďalšia knižka o samotnom testamente a problémoch pri jeho aplikácii do praxe ma už ozaj moc neláka.

Pánovi autorovi sa podarilo ma už dosť unaviť a znechutiť, škoda.

Foto: autorka