Knižná mapa

Zúfalo nízka čítanosť posledného blogu nabáda k zamysleniu. Má čitateľ dojem, že obchádzam najpálčivejšie témy súčasnosti a strácam sa kdesi v sebe samej a vo vlastnej mizérii? Tak aby ste nemali také mylné názory, pár slov k téme, ktorú rozoberajú všetci. 

Tento víkend pochovali obete tragickej nehody na zastávke MHD Zochova. A keďže táto tragédia naozaj človeka nenecháva chladným, išli sme aj osobne zapáliť sviečku na Zochovu a pripomenúť si mladé obete.

Odišli, ale nikdy na nich nezabudneme.

Za zastávkou Zochova sa nachádza pás trávy v tvare predlženého trojuholníka posiaty stromami a krovinami. V onú tragickú nedeľu večer bol aj posiaty telami obetí. Teraz sa všade tam nachádzajú ostrovčeky kahancov, kvetín a anjelikov. Ako malý symbolický cintorín v Starom Meste.

Biely kríž a obrázky obetí.

Cintoríny sú najkrajšie po večeroch a zrejme si to myslia aj ostatní, lebo sme okolo tých ostrovčekov neprechádzali sami. Bol tam aj jeden zronený svedok, ktorý ešte stále rozprával o odtrhnutých rukách a nohách. A mne chodilo mysľou, že mám sa ho niečo opýtať? Nemám?

Tragédia ostáva traumou aj pre svedkov, ktorí v ten osudný večer videli veci, ktoré by bolo lepšie nevidieť.

No a ďalším sporným bodom sa stalo prepustenie vinníka na slobodu.

Matka jednej z obetí vraj po tejto informácii omdlela. A internet zaplavila vlna dohadov a nenávisti. Jedni sa boja, že vinník ujde, ďalší píšu o podplatenom sudcovi, či o „Našom človeku“, ktorému sa údajne nič nemôže stať.

Ak niekto čaká, že začnem byť na poplach, tak nie. Mne sa najviac pozdáva vyjadrenie prokurátora: „S rozhodnutím môžeme nesúhlasiť, ale musíme ho rešpektovať.“ A hovorca súdu vyjadril ďalšiu kľúčovú ideu, že väzba nie je trest.

Spravodlivosť po našom

Spravodlivosť by určite mala existovať. A mala by jestvovať pre každého. Zločinu je veľa, mnohokrát sa ani nenájde páchateľ a vyšetrovanie sa uzavrie ako neúspešné. Prípadne sú skutky málo závažné a páchatelia obchádzajú s podmienkou, či len s peňažným trestom.

No a potom sú takéto jednoznačné prípady, kde je páchateľ známy a ešte sa aj prizná.

A určite, že všetci už počuli o skorumpovaných sudcoch, či o rozsudkoch za kabelky, ale ani toto sa nedá robiť večne.

Laická verejnosť azda rozoznáva len dva kľúčové momenty : zavrieť a pustiť. Pritom obmedzenie osobnej slobody má tri kľúčové fázy.

1. CPZ – cela predbežného zaistenia – okamžite po spáchaní činu – zväčša klietka priamo na policajnej stanici
2. väzba – riadna alebo kolúzna – na čas vyšetrovania trestného činu
3. trest – podmienečný, či nepodmienečný – po odsúdení

Teda aj keď DD je dočasne na slobode vo fáze 2, to ešte nijako nenapovedá o tom, že by po odsúdení nemal ísť sedieť.

Veď je obvinený z prečinu verejného ohrozenia, za čo mu hrozí 20 rokov až doživotie. Takže ozaj nie je na mieste sa báť, že by za zabitie 5 ľudí mala hroziť nejaká podmienka.

No a ľudia v panike podpisujú petíciu za zavretie DD na doživotie. Hovoria o akejsi zbytočnej funkcii, ktorú vraj zastával. Pritom dôvodom prepustenia a dočasnej slobody malo byť práve prenesenie funkcie. Lebo zrejme jeho prácou nebolo len presúvanie papierov na kancelárskom stole. Zastával funkciu akú zjavne nemôžu poskytnúť prvému človeku, čo pôjde okolo.

Ohľadom petícií: je ich veľa, ľudia zjavne radi vyjadrujú svoje názory a požiadavky. Problémom skôr je, že ich výsledky nemajú právnu záväznosť. Ako novinárka som už videla nejednu petíciu, ktorá nič nezmenila.

No čo urobila prezidentka Čaputová so 600 tisíc podpismi? Posunula ich na ústavný súd. A ďalšie podpisy skončili rovnako, či ešte horšie.

Neverím petíciám, no o to viacej sa snažím veriť aspoň v akú-takú spravodlivosť.

Majte na pamäti, že aj vrah Jána a Martiny sa našiel a bol spravodlivo odsúdený.

Pravda sa nedá stále umlčať a zahrať do autu. Niektoré inštitúcie  proste musia fungovať a ľudia musia mať pocit bezpečia. Práve preto sa v Bratislave otvárajú policajné stanice pomaly v každej jednej štvrti. Nech je mesto bezpečnejšie. Nech sú páchatelia včas odhalení a spravodlivo súdení.

fotografie: autorka