Knižná mapa

Keď som sa pred rokmi podujala mapovať slovenskú literárnu scénu, ani som netušila, na akú nemožnú úlohu som sa to podujala. Veď aj v tom našom malom piesočku je tých autorov také množstvo, že reálne stretnúť každého z nich a mať aspoň aký taký prehľad, je už proste nadľudský výkon. 

Skúste sa len prejsť v kníhkupectve na Nivách. Tých kníh je tam na tisíce. Avšak aj čitateľov som tam objavila neúrekom. Zabrali skoro každé U-čko, skoro v každej sedačke niekto sedel zahĺbený do knihy.

Meno Peter Šloser som prvý krát registrovala, keď som pracovala v kníhkupectve. Jeho Policajná chobotnica mala svoje dôstojné miesto a dôstojnú kôpku na stole.

A autor, vlastným menom Peter Chudý, sa nemusel potýkať s tým , čomu čelia viacerí naši autori, že ich knihy sa po čase už len schovávajú v šuflíkoch, či rovno zakladajú niekam do najnižších políc aby boli v podstate mimo hlavného záujmu.

No kým som nenavštívila Nivy, nič som zo série piatich kníh Petra Šlosera nečítala. Vedela som ho len zaradiť, niekam medzi krimi.

Po takmer dvojhodinovej besede na Nivách som napokon odchádzala s knihou Spolok Judášov a s osobným venovaním od autora.

Autor sa netají čerpaním z reálneho prostredia.

Peter Chudý je bývalý policajný plukovník. Aj na besede priznal, že čerpal z reálnych prípadov, ktoré počas svojej funkcie riešil a opisuje reálne problémy, ktorým naša spoločnosť, politika a spravodlivosť, čelili aj čelia.

Tak trochu sa hráme na schovávačku, ale len minimálne.

Chudý v tejto knihe opisuje oddelenie vrážd, kde pôsobí policajný funkcionár Tvrdý.

Namiesto strany Smer tu máme Zder na čele s Denisom Princom.

Tibor Gašpar sa ukryl pod menom Libor Kasper, z Kočnera je Meder. No ak ste vychodili aspoň 5 tried ZDš, tak si tie slovné hračky, pod akými sa naši protagonisti pohybujú, hravo vylúštite aj sami.

Prečo práve Spolok Judášov? Zrady je v knihe viac než dosť. Rovnako ako hlúpych, či krivých policajtov.

Tvrdý so svojimi dvomi vernými podriadenými je ako osamelý bojovník uprostred skorumpovanej a zapredanej policajnej chobotnice.

Tri zdanlivo samostatné dejové línie sa vzájomne prepletajú a postupne aj dopĺňajú.

Začiatok je dynamický, postupne však tempo opadá. Tápeme kdesi v slepých uličkách, aby sme doblúdili do prekvapivého rozuzlenia.

Autor na besede povedal zaujímavú poznámku. Jedna čitateľka mu napísala, že by jeho slovám vôbec neverila, ak by nebola spoločnosťou otriasla vražda Jána a Martiny.

Vraj až vtedy jej došlo, v akom prehnitom štáte to žijeme.

Mnou poslednou dobou azda najviac otriaslo zatknutie prominentného právnika za vraždu Daniela Tupého po 18 rokoch od skutku.

Internet, ktorý bežne tak rád odsudzuje vrahov, sa preteká v písaní obhajovacích rečí. Každý má plnú hubu prezumpcie neviny, ako by si neuvedomovali, aké svinstvo sme tu po celých tých 18 rokov mali. Ako nechali horúce stopy vychladnúť a snažili sa vraždu hodiť na mafiánsku skupinu Piťovcov. Veď predsa pre podsvetie je jedna vražda hore dole asi nič a čakali, že si to proste odsedí niekto iný.

Tie machinácie a manipulácie sú do neba volajúce. A byť na mieste otca zavraždeného mladíka, asi sa zbláznim, či minimálne znenávidím celý náš prehnitý systém. 

Vlastne je zázrak, že sa po 18 rokoch dokázali vrátiť ku tomu prípadu. A nepočkali si, až sa na prípad úplne zabudne a uplynie zákonná premlčacia doba, ktorá je v tomto prípade 20 rokov.

Šloserova kniha je oproti Dánovke o čosi hrubšia.

Petrovi Šloserovi sa vlastne podaril husársky kúsok, že sa dostal na knižný trh do porovnateľnej pozície, ako Karika, či Dominik Dán. Už len pre ilustráciu som vám tie dve knihy položila vedľa seba. Čiernej sa kriminálka asi nevyhne, no Dánovka je o čosi tenšia.

Šloser si proste neodpustil v mnohých kapitolách opisy. Opisuje, ako to na Slovensku chodí, ako v hlavnom meste nemáme metro a obdobne. Veľa textu zaberajú aj špinavosti Princa a Medera, či Kaspera.

Ja autora aj chápem. Ak by sme boli na Chudého mieste, iste by sme tiež mali nutkanie podeliť sa o všetky svoje postrehy a frustrácie.

Problémom frustrácie je však, že je vysoko chytľavá. A tak mi po dočítaní ostáva pachuť v ústach. Chcem ja ešte viacej čítať o tom našom prehnitom systéme?

Nestačia mi všetky tie tlačovky policajného prezídia a denné správy?

Literatúra by nás mala oslobodiť, odpútať od každodenných starostí a bezvýchodiskovej súčasnosti.

Načo sa denne dívať do krivého zrkadla a sledovať, aké je to s nami biedne?

Možno ma len ubil každodenný život. A už som padla aj do studne Dominika Dána. O nej však nabudúce.

Pánovi Šloserovi vďaka za objemnú a objavnú knihu a ide sa ďalej. Dnes je Veľký Piatok. Práve dnes Judáš zradil Mesiáša. U Šlosera však žiaden Mesiáš nie je. Všetci sme akýsi ukrižovaní. A polícia si len práve rozväzuje ruky.

Fotografie: autorka