Na slovenskej literárnej scéne vídame, že čo autor, to iná tvorba, iná kariéra. K písaniu máme rôzne podnety aj motivácie. No v tomto seriáli som sa rozhodla zamerať na autorov, ktorých spája fakt, že majú svoje jediné „knižné dieťa“. Či to tak ostane aj v budúcnosti, je samozrejme otázne. Veď kým žijeme a tvoríme, vždy je tu šanca publikovať.
Do seriálu Jedináčikovia som mohla samozrejme zaradiť aj už spomínanú Swetlunkinu Ne(z)vratnú spoveď. Ale vzniká až teraz. A stále nie sme ďaleko. Ani na tej iluzórnej „knižnej mape“ sa neposúvame ďaleko. Naše cesty vedú zo Slavošoviec do Rožňavy. Od Swetlunky k jej učiteľke poézie, vedúcej bývalého rožňavského literárneho klubu: Lucii Pavlíkovej.
Jej zbierka Žena z konzervy mala neobyčajný osud. Tlačiareň vytlačila o 200 kusov viac. Lucia výtlačky zachránila pred skartáciou a po pätnástich rokoch úschovy ich znova dostala na slovenský knižný trh.
Poéziu Lucie Pavlíkovej charakterizuje čaro každodennosti, ženskosť a schopnosť málo slovami povedať veľa. Zbierka zaujme už na prvý pohľad, svojím nevšedným formátom: je pomerne veľká a tenká. A na pútavosti jej dodávajú erotické kresby. Ilustroval Radko Hromátka. Témou minimalistických básní je láska vo všetkých podobách. Od milenca, skrz deti, vnúčatá, až po domov a prírodu.
Mohli by sme dumať, čo symbolizuje ten názov Žena z konzervy. Konzerva mi pripomína autorkinu ulitu, ktorá ju chráni pred svetom a z ktorej podľa jej vlastných slov pomaly vychádza. A aká by mohla byť tá žena práve vychádzajúca z čerstvo otvorenej konzervy, ak nie svieža, zvodná, očarujúca?
No veď po zalistovaní môžete posúdiť aj sami.
Ohľadom literárnych stretnutí sme zatiaľ veľa šťastia na autorku nemali. Aj keď ju väzby spájajú s Rožňavou, Lucia väčšinu času žije a pracuje v zahraničí.
No čo nie je, môže byť. Verím, že po uplynutí tohto mimoriadneho krízového stavu spojeného s koronavírusom si autorka nájde čas aj na stretnutie s rožňavskými čitateľmi a osobnú prezentáciu svojho diela.
Celá debata | RSS tejto debaty