Knižná mapa

Pokračujúc v seriáli Jedináčikovia som sa rozhodla predstaviť vám dnes dielo Jaroslava Minárika z viacerých dôvodov. Včera sme tu mali autorku ženu, tak dnes prečo nie konečne nejaký muž? Včera aj v predchádzajúcich článkoch som sa venovala poézii, zrejme je načase spomenúť aj niečo z kvalitnej prózy. Ale v čom s Jarom v týchto mimoriadnych časoch akosi vzácne súhlasíme, je zodpovedné správanie sa ohľadom korovavírusu.

Niekte medzi nimi by sa mala ukrývať aj spomínaná Lopatka na diamanty.

Ako členka autorov Greenie knižnice som včera svojich spoluautorov aj samotného zakladateľa nabádala, že by sme mali vydať akési spoločného vyhlásenie. Aký máme postoj ku preventívnym opatreniam, ako nám mimoriadna situácia mení životy. Ale prevažne mladé zloženie autorov bolo jednoznačne proti. Vraj je to len zbytočné šírenie paniky a informácie ohľadom korony sa údaje šíria už nad únosnú mieru. Zo strany mladej populácie vídam samé takéto negovanie nebezpečenstva. Ich sa kriticky netýka, solidarita so staršími im zrejme veľa nehovorí.

Ukážkové správanie v týchto časoch nám aj na facebooku predvádza Jaro Minárik. Kým iní spamujú o zbytočnom strachu, či si robia vyslovene srandu, prípadne šíria konšpirácie, tak Jaro sa vyjadruje jednoducho, ale razantne: „Kto si robí srandu z koronavírusu, akoby vtipkoval o rakovine!“

Vyhľadáva paralelu medzi koronavírusom a šírením Moru v minulosti. A bežný človek možno ani nevie, aké sú si tieto situácie podobné. Tak by som na tomto mieste rada podala aj krátne zhrnutie súčasného stavu na území zaostalého južného Slovenska. Oproti miestam, na ktorých sa pohybuje literát Minárik (Bratislava, Třebíč, Praha), máme podstatne nižšiu životnú úroveň. Polovicu obyvateľstva tvorí rómska komunita, pre ktorú je charakteristická vysoká pôrodnosť, nízka vzdelanosť (zväčša končia školu v 6-tom ročníku ZŠ), priemerné IQ na úrovni 80-100, neznalosť slovenského jazyka a obmedzená znalosť maďarského jazyka.

Keďže štátny jazyk zväčša neovládajú, tak ani slovenské médiá nesledujú. Dokonca ani té často spomínané SMS z ministerstva zdravotníctva im vlastne nič nehovoria, aj keby sa posielali denne. Jedinou pomocou sú preto obecné úrady, ktoré nariadenia krízového štábu prekladajú do maďarského jazyka a šíria ich pomocou obecného rozhlasu.

A ako je to s cestovateľskou anamnézou? Ako chudobný región, veľa našich obyvateľov odchádza za prácou do zahraničia. Niektorí naši Rómovia v zahraničí pracujú, iní tam chodia žobrať, učinkujú ako pouliční hudobníci, či živé sochy. A práve zo zavlečenia vírusu zo strany týchto občanov sa obávam. Či budú mať dostatok občianskej zodpovednosti na povinnú karanténu a či ich štát bude vedieť dostatočne monitorovať a zamedziť kontaminácii okolia ostáva závažnou otázkou visiacou vo vzduchu.

Jaroslav Minárik okrem šírenia občianskej zodpovednosti píše najmä aforizmy. Ale perlí len v okruhu najbližších priateľov. A jeho básne videl tiež len obmedzený okruh ľudí. Sám sa za básnika nepredpokladá. Aj keď na obranu jeho básní treba podotknúť, že viacero básnikov slabšej kvality sa na poli publikácií masívne prejavuje, či už je to formou E-kníh, alebo zbierok, ktoré vydávajú za vlastné, prípadne s finančnou pomocou rodiny a priateľov.

Jaro Minárik sa definuje ako poviedkár. Je zakladateľom nemenovanej poviedkárskej komunity, kde som sa síce mnohému podučila, ale na podnet nevôle zo strany ženského osadenstva som bola vypudená a nútená hľadať iné možnosti prezentácie mojej prozaickej tvorby.

A dostaňme sa už ku Jarovmu Jedináčikovi. Autorovi sa podarilo vyhrať renomovanú autorskú súťaž a ako odmena mu bola vydaná zbierka poviedok Lopatka na diamanty. Zbierka je v súčasnosti už beznádejne vypredaná a ani nevidíme možnosť nejakej dotlače. Teda ohľadom tohto autora by už bol najvyšší čas vydať niečo ďalšie. Popri jeho bohatej pisateľskej činnosti by to šlo vcelku ľahko, ani s odbytom by som veľký problém nevidela. Jediné, čo tomu bráni je zrejme len autorova vlastná skromnosť a nepriebojnosť.

Aj keď prístup k lopatke je už takmer beznádejný, predsa by len nemala ostať bez povšimnutia.

Je to útla knižka v praktickom prebale so slušivou záložkou. Z roztržite osobného venovania mi chýba autogram.

Zbierka poviedok Lopatka na diamanty srší vtipom, originalitou a iróniou.

V početných zákrutách miestami stráca niť, aby ju vzápätí znova našiel a rozvíjal .

Miestami je tušiť autobiografické súvislosti, hlavne v postave rozvedeného otecka.

Aj poviedka o tlmočení je úsmevná.  Náročnú tlmočnícku prácu opisuje farbisto, vťahuje čitateľa na hektickú túru s americkým novinárom.

Majstrovstvo autora sa prejavuje v pozorovacej schopnosti, v hre fantázie, no hlavne v originálnom pohľade aj na momenty bežného života.

Čitateľa Minárik vťahuje do hry s písmenkami, núti ich doplňovať, unavuje opakovaním slov a viet.

Jaro je predstaviteľom starej školy, hrozne veľa číta a podobnú poctivosť jeho dielo žiada aj od čitateľa.

Dnešný článok je podstatne dlhší, než ten včera. O autorovi, ktorého dlhé roky poznáte a sústavne sledujete jeho tvorbu by sa dalo diskutovať do aleluja. No nie len o ňom, ale pevne dúfam, že hlavne s ním. A po vylezení z akejsi dobrovoľnej karantény nás ešte obdaruje aj na poli publikácií niečím aspoň tak úchvatným, akým bola tí jeho jediná Lopatka na diamanty.